© rainorchid
Kvôli technickým problémom bola stránka presťahovaná na blogspot.

DRAČIA PERLA - Boh Hourénov

14. října 2017 v 19:00 | rainorchid |  DRAČIA PERLA
Ren cítil zvláštne teplo, ktoré mu prechádzalo telom. Ešte nikdy sa TAKTO necítil v niekoho prítomnosti. Pohľadom zablúdil medzi húšťavu stromov temného lesa a jeho úsmev pohasol, lebo si uvedomil, že ich ešte čaká dlhá cesta.
Hourénov, ktorý zajali jeho brata, videl špeh prechádzať pustatinou. Tadiaľ, cesta k hradu Ohnivého draka trvá len tri dni, im to ale bude trvať dlhšie. Kvôli útoku Hourénov v dedine Zeleného draka museli urobiť riadnu okľuku - bolo toto to, čo videl Tomen? Kvôli tomuto nestihnú doraziť v čas?

Ani si to neuvedomil, ale zrazu začal kráčať rýchlejšie, akoby chcel ich meškanie dohnať. No, s Monikou na chrbte, sa jeho krky po chvíli zase ustálili.
Kútikom oka pozrel na dievča na svojom chrbte, zase driemala. Usmial sa, to znamenalo, že jeho liečivý vývar zaberal.
Myšlienkami sa vrátil k ich ceste a začal sa preklínať. Kebyže sa nerozhodne pre ten prekliaty Labyrint, nestratili by toľko času! Áno, bola to skratka, ale po tom, ako ich chytil ten muž so svojou obludou… Nemal sa proste nechať prekvapiť. Možno kebyže neženie seba, i Moniku za hranice ich síl niekoľko hodinovým blúdením v temnote, možno by ho to psisko nevyviedlo z mieri a ubránil by sa.

Uvedomil si, že v poslednej dobe prestal racionálne uvažovať. Odkedy prekročil prach svojho sveta, hnali ho emócie. Strach o bratovo bezpečie, ťarcha osudu východných kmeňov - doliehalo to na neho a až teraz si to pripustil, keď sa pre neho bola Monika ochotná obetovať. Vedela veľmi dobre, že vykrváca, ak použije svoju moc v lese, a predsa to urobila. Nemal vôbec dopustiť situáciu, ktorá ju k tomu donútila! Ako plní svoje povinnosti Strážcu, ak nechá Zeleného draka obetovať sa za jeho mizerný život?!
Nič z tohoto by sa nestalo, kebyže nedovolí svojim citom ovládnuť jeho myseľ! Aj vo svojej rodnej dedine sa sústredil na pomoc Malenovi, pričom jeho úloha bola iná! Len stratil drahocenný čas, a potom sa akurát rútil do Labytintu, ktorého nebezpečenstvo riadne podcenil. K tomu zotavovanie v severnej dedine - taká hanba! A to ho musel ošetrovať práve Leo! Tie pohľady, ktorými hľadel na Moniku ho vytáčali...

Úvahy mu prerušil divný šuchot a zanadával si. Zase dumal nad vecami, ktoré vôbec nepatrili do lesa Niú!
Tvár mu zvážnela a očami premeral každý kúsoček svojho okolia. Nič nevidel, ani nepočul. Ešte chvíľu počkal, ale potom sa znovu vybral svojou cestou.
Cesta Hourénov, na územie Ohnivého draka, bude trvať len tri dni. Im, na tejto okľuke, to môže zabrať dvakrát toľko, hlavne ak sa furt dostanú do problémov pre jeho nesústredenosť! Začalo sa ho zmocňovať zúfalstvo.
"Ren?" oslovila ho potichu Monika.
"Hmm?" zareagoval prekvapene a kútikom oka na ňu pozrel.
"Keď si hovoril o Hourénoch, že sú to zvieratá, ktoré obetúvajú svoje dcéry ich bohu - ako si to myslel? Oni majú nejakého boha?"

Mladík si ťažko vzdychol a po tom, čo očami znovu prečesal pre istou okolie, odpovedal:
"Áno, majú, ale nie v takom zmysle, ako je to vo vašom svete. Boh Hourénov, bol tvor, schopný predpovedať budúcnosť, vďaka čomu ich zachránil pred vyhubením. Dokonca sa hovorí, že ON im dal schopnosť absorbovať energiu z kostí zvierat, ktoré skolili.
Emnol, boh, ktorého uctievajú niekoľko tisíc splnov, žil istú dobu po boku prvého kráľa Hourénov. Radil mu z temnoty a celá ich špinavá rasa, sa vďaka tomu vyzdvihla medzi štyri rody dračích potomkov."
"Takže Emnolovi vďačia za svoju existenciu," opakovala nahlas Monika, "preto ho uctievajú ako boha. Ale prečo obetúvajú svoje dcéry?"
"Predtým, než ich Emnol opustil, povedal vtedajšiemu kráľovi, že jedna zo žien ich rodu prinesie koniec všetkým Hourénom. Kráľ, vyžívajúci sa vo svojej novo nadobudnutej moci, usúdil, že to sa nemôže nikdy stať. Preto, ešte tej noci, keď Emnol zmizol, kráľ zabil svoju ženu i dcéru v spánku. Šiel ako príklad pre ostatných, od ktorých očakával to isté. Tí muži, čo to neboli schopní spraviť, boli popravení s celými svojimi rodinami. Kráľ nechcel dovoliť, aby sa ich slabosť šírila a zničila jeho vládu."
"Takže Houréni boli najprv NORMÁLNY? Akože mali rodiny a tak?" spýtala sa vydesene Monika.
"V podstate ano. Ale odvtedy už ubehlo tisíce splnov. Z Hourénov sa stali obyčajné zvieratá, ktoré nepoznajú nič okrem násila."

Monike hrôza úplne zobrala slová. Oni vyvraždili svoje rodiny, aby im ostala moc? Ich vlastné ženy a dcéry?
"Preto napádajú vaše dediny? Lebo potrebujú ženy? Rodičky?" opýtala sa celá nesvoja.
"Áno," odvetil smutne Ren. "A teraz, keď východné kmene nemajú moc Zeleného draka, tak si dovoľujú a neustále útočia na naše územia. Niektoré z južnejších kmeňov už i obsadili."
Monika si vtedy vybavila dievčatá z dedín, v ktorých už bola a s desom si predstavila, čo sa môže diať, im podobným ženám, v zajatí Hourénov. K tomu si predstavila i tvár tých oblúd, ktorá oproti ich krutosti, bola ničím.
"Daj ma dole prosím," šepla.
"Si si istá?" spýtal sa prekvapene Ren a dievča len zamrmlalo na potvrdenie.

Keď ju Ren opatrne položil, otočil sa k nej a vyvalil na ňu oči. Bola oveľa bledšia než predtým.
"Si v poriadku?" vypadlo z neho, pričom nevedel, či ju má chytať, či sa jej krúti hlava, alebo čo sa to deje.
"JA som v poriadku, ale tie ženy nie sú," pozrela do boku a Ren, pochopil. "Myslím, že zvládnem ísť po vlastných," odvetila stroho a chcela sa vybrať smerom, ktorým si to Ren mieril, ale zastavil ju.
"Hovorím, že pôjdem po vlastných," vybafla na neho, pričom mu pozrela do tváre.
"Dobre, ale záťaž na chrbte nepotrebuješ. Zbrane si zoberiem sám," pozrel na ňu milo a Moniku jeho jemný úsmev prekvapil. Po chvíli, čo sa spamätala, si dala dole zbrane a podala mu ich.

Po tom, ako si Ren nasadil zbrane na chrbát, tak sa vybrali ďalej hustým lesom. Šli bez slova, pričom Ren neustále kontroloval okolie a Moniku, či zvláda tempo. Dievčinu ale poháňali hrôzostrašné scenáre, ktoré sa jej prehrávali v hlave, ohľadom zajatých žien. Chcela im pomôcť a to čo najskôr!

Išli dosť dlho bez jediného slova, obaja zajatý prúdom vlastných myšlienok, keď sa lesom ozvalo vytie.
Monika sa prestrašene zastavila a Ren vytiahol jeden zo svojich zahnutých mečov. Očami panicky hľadali zviera, ktoré vydalo ten zvuk, ale len Ren zareagoval na pohyb neďaleko nich. Okamžite schmatol Moniku za ruku a stiahol ju k zemi za jeden širší strom.
"Vidíš niečo?" spýtala sa takmer bez hlasu, na čo jej Ren ukázal nech je ticho. Dievča cítilo srdce niekde v hrdle, keď vykuklo spoza stromu - vôbec nevedela, čo má očakávať. V diaľke uvidela vysokú bielu postavu, ktorá ladne ako srnka uháňala pred obrovským chlpatým krvilačným tvorom. V tom zviera hodilo niečo pred postavu, ktorá sa potkla a s kotrmelcom narazila do stromu. Zviera zastavilo pred svojou korisťou a pomaly sa zdvihlo na dve nohy.
"Vlkolak," šepla tíško Monika, keď si uvedomila, na čo sa to zviera podobá a pozrela na Rena, ktorý ale nebol vedľa nej!

Rýchlo otočila hlavu späť k bielej postave a zvierati, ale Rena nikde nevidela. Zrazu, v momente, keď chcelo zviera svojimi pazúrmi roztrhať korisť, z ničoho nič, pred neho vyskočil Ren spoza stromu, o ktorý sa opierala postava.
Pazúry príšery Ren vyblokoval ľavým mečom, pričom smerom k oblude sekol pravým mečom. Netvor sa jeho útoku vyhol tak, že ustúpil o krok dozadu, no neuvažoval dlho a rozohnal sa zubami po svojej novej koristi. Mladík sa ale príšere uhol do boku a znovu švihol mečom. Tentoraz jeho útok zasiahol netvora do boku!
Obluda sa naštvala ešte viac a rýchlejšie než predtým, sa zahnala pazúrmi po mladíkovi. Ten sa ale mihnutím oka, objavil na druhej strane a pozdĺž preťal ruku zvieraťa. To ublížene zakňučalo a vzalo nohy na plecia.

Monika len s otvorenými ústami hľadela na Rena, ktorý víťazne sledoval utekajúcu obludu. Pomaly sa zdvihla zo zeme a podišla k nemu. Cestou si ho premeriavala očami, nevyronil ani kvapku potu, bol naozaj dobrý. Doteraz ho videla bojovať len s Hourénmi, ktorí čerpali svoju nehoráznu silu z kostí tvorov, ktoré mali na tele. Aj proti nim vedel obstáť, ak na neho neútočili viacerí, ale až teraz, proti tvorovy bez mágie, videla jeho skutočnú silu.

Keď k nemu dievča podišlo, odložil svoje zbrane a obaja pozreli na postavu na zemi.
"Čo to je?" vyvalila oči Monika a nespúšťala oči z tvora. Jednoznačne mal ľudské rysy, ale človek to nebol. Išlo o snehobielu postavu s dlhými končatinami, úzkym trupom a podlhovastou tvárou s veľkými čiernymi očami bez viečok. Jeho nos, ak sa to tak dá nazvať, bol úplne plochý a tak široký, že zabral takmer väčšinu jeho tváre. Pod ním sa rysoval malý otvor, ktorý mal slúžiť ako ústa. Vlasy to vôbec nemalo, dokonca skoro ani čelo.
"Netuším, takéhoto tvora som ešte nevidel," odvetil rovnako zarazene Ren.

Postava sa vtedy postavila a obaja urobili krok dozadu, pričom z neho nespúšťali oči. Bol od nich oboch o dobrý kus vyšší a vyzeral chudšie, než predtým.
"Ďakujem za záchranu," povedala biela postava a obaja na neho prekvapene zaklipkali očami. Nevedeli, či ich prekvapilo to, že pozná ich reč, alebo to aký sladký pokojný bol jeho hlas.
"Nie, je zač," dostal zo seba ťažko Ren.
"Ja by som sa ti predsa len rád odvďačil," povedal tvor a položiac ruku na svoju hruď, sa mierne uklonil. "Ako ti môžem poslúžiť?"
"My ani nevieme, čo si zač," odpovedala potichu Monika a pokúsila sa o úsmev, z ktorého vyšla akási divná grimasa.
"Ospravedlňujem sa, ale neviem vám to povedať, dokonca ani predstaviť. Vo vašom jazyku by vám moje meno spôsobilo akurát bolesť."
"Tomu nerozumiem," otočila Monika hlavu mierne do boku.
Tvor sa na ňu usmial, kývol hlavou na súhlas a povedal: "Volám sa ---," a ten zvuk čo vydal im priam zatriasol nohami. Nebolo to nijak hlasné, či zvučné, skôr akoby vám zaľahlo v ušiach a počuli ste len bolestivý piskot.
"Nemala som sa pýtať," odsekla Monika a čupla si na zem, pričom sa udierala z boku do hlavy, aby počula normálne.
"Čo to na nás skušaš?!" odvetil podráždene Ren a vytasil smerom k tvorovy malú dýku.
"Ospravedlňujem sa," uklonil sa zase tvor a pohľad uprel do zeme.

Monika sa vtedy postavila a donútila Rena sklopiť dýku svojou rukou.
"Nechaj ho. On ma predsa upozornil. Nemala som sa pýtať," pozrela pevne na mladíka a ten neochotne zase odložil svoju zbraň.
"Môžem vám pomôcť, dostať sa z lesa, ak chcete," ozval sa tvor a obaja sa na neho s nádejou pozreli.
"Odkiaľ vieš, že chceme z lesa?" začal ho Ren podozrievavo prepichovať pohľadom.
"Nebolo to ťažké uhádnuť," zdvihol k ním pohľad, pričom sa mu na tvári zračilo niečo ako úsmev. "Ste ľudia, tí lesom Niú prechádzajú len v nutných prípadoch. A keďže sa to teraz na krajoch lesa, u vyšliapaných cestičkách, hemží Hourénmi, predpokladal som, že ide o túto jedinečnú situáciu."
"Prečo by sme ti mali veriť?" začal zase Ren a teraz ho pohľadom prepichla Monika.
"Dlžím ti svoj život, chcem ti len oplatiť láskavosť," odvetil biely tvor a Monika sa do široka usmiala.


 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 kage kage | 14. října 2017 v 21:34 | Reagovat

Pěkné, jen poznámka k tomuhle:"Emnol, boh, ktorého uctievajú niekoľko tisíc splnov, žil pár rokov po boku prvého kráľa Hourénov." - nebylo by lepší všdchno udávat ve splnov?

2 rainorchid rainorchid | Web | 14. října 2017 v 21:36 | Reagovat

[1]: Díky za postreh :) opravím ;-)

3 kage kage | 14. října 2017 v 21:39 | Reagovat

[1]: tedy asi splnoch, nevím, jak se to skloňuje :)

4 K K | 14. října 2017 v 21:39 | Reagovat
5 kage kage | 14. října 2017 v 21:40 | Reagovat

[2]:: Tedy ty jsi rychlá! A mně to zase nějak nenechalo dopsat, takže sorry za spam.

6 rainorchid rainorchid | Web | 14. října 2017 v 21:46 | Reagovat

[5]: V pohode :-D aspoň to vyzerá, že tu mám veľa komentárov :D :D

Prípadne to môžem zmazať ;-) jak chceš - ale potom musím zmazať s komentárom 4 i 5 a 6 ináč by konverzácia nedávala význam :-?  :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama

Všetky tu uvedené texty i obrázky sú môj výtvor a vzťahujú sa na ne autorské práva.
© rainorchid