Prosím o komentáre, vám poslúžia ako "záložka" (budete vedieť čo ste posledný krát čítali) a ja budem mať spätnú väzbu. Díky :)
© rainorchid

DRAČIA PERLA - Veliteľov syn

31. srpna 2017 v 0:01 | rainorchid |  DRAČIA PERLA
Jeho prístup Moniku potešil, spustila ruky z krku a vďačne prijala mladíkovu ruku. Keď jej pomohol vstať, trochu zahanbene si uvedomila, že je celá od blata. No ako sa zdalo, jemu to vôbec nevadilo, alebo si to ani nevšimol, lebo celý čas hľadel do jej očí a to už dávno nesvietili mocou Zeleného draka. Keby Monika nebola taká unavená, myslela by si, že sa jej začali podlamovať kolená práve z jeho pohľadu.
"Volám sa Leo. Som syn Cana, veliteľa severného kmeňa," povedal zdvorilo a Monika sa neubránila úsmevu. Energia čo vyžaroval - zrelosť, múdrosť, sila - bol očarujúci. Moniku z myšlienok vytrhlo až Renovo stonanie a venovala mu vystrašený pohľad.
"Potrebuje pomoc," povedala a mladík si k Renovi okamžite čupol. "Má ranenú nohu a stratil veľa krvi," dodala, keď si ho Leo obzeral.
"Neboj sa, postaráme sa oňho," a kývol dedinčanom, ktorý si od nich stále držali bezpečný odstup.

Pribehli k nim dvaja muži s jednoduchými látkovými nosítkami. Opatrne na ne preložili Rena a už ho brali do dediny. Monika za ním s obavami v očiach hľadela, keď k nej pristúpil Leo.
"Ešte si mi nepovedala svoje meno," upozornil ju milo.
"Ou, prepáč. Ja som Monika," a venovala mu unavený úsmev.
"Dovoľ," a ukázal, že jej vezme tašku z chrbta, aby ju nemusela vláčiť. Monika vďačne prijala pomoc. Keď mal v ruke jej batoh, naznačil, aby šla smerom k dedine.
"Vyzerá, že by sa ti zišiel odpočinok. Zavediem ťa do hlavného domu, kde ti nájdeme izbu a dám ti pripraviť i kúpeľ." Monika sa na to zahanbene začervenala a len prikývla. Lea jej výraz pobavil, páčila sa mu.

Z dedinčanov nemala taký dobrý pocit ako z neho. Keď totiž vedľa nich prechádzala, premeriavali si ju pohľadom a šuškali si pritom. Boli z nej ale viac vydesení ako ona z nich.
Monika svoje okolie veľmi nevnímala, bola unavená a domy jej prišli veľmi podobné tým v dedine Zeleného draka. Až keď dorazili k hlavnému domu, tak spozornela. Šlo o veľkú dvojposchodovú drevenú budovu, ktorá jej náramne pripomínala chatu z lyžovačky zo strednej školy.

Keď vstúpili do budovy, ocitla sa v predsieni, odkiaľ viedli schody na druhé poschodie. Na pravej strane od schodov bola miestnosť s dlhým stolom a veľkým počtom stoličiek. Tipovala, že šlo o jedáleň, lebo na ľavej strane sa rozprestierala veľká kuchyňa.
Kým sa obzerala, Leo dal pokyny jednej žene ohľadom prípravy kúpeľa, potom pristúpil k Monike.
"Všetko je vybavené, poď za mnou, ukážem ti tvoju izbu," a už ju viedol hore schodmi.

Leo vošiel do miestnosti na konci chodby a Monika ho nasledovala. Stáli v malej svetlej izbe s dvomi oknami. Pod oknom na pravej stene bola drevená posteľ s akousi mäkkou výstelkou a oproti nej veľká prázdna skriňa. Oproti dverám bolo druhé okno, ktoré malo výhľad priamo na dedinu a pod ním bolo krásne drevené hojdacie kreslo.
Monike to prišlo celkom útulné a hlavne sa tešila do tej postele.
"Dúfam, že ti to tu bude vyhovovať. Raga ti príde povedať, keď bude hotový kúpeľ - umyváreň je potom priamo oproti schodom," povedal Leo a položil jej tašku pod okno. "Odpočiň si, a potom sa za mnou zastav. Raga bude vedieť, kde som," a s tým chcel odísť, ale Monika ho zastavila.
"A čo Ren?"
"Á, Ren, hovoril som si, že je mi tvoj spoločník povedomý. Neboj sa, postarám sa o neho osobne. Potom ťa za ním zavediem, hlavne si odpočiň," usmial sa na ňu a s úklonom odišiel. Nevedela prečo, ale dôverovala mu. Síce ju trochu prekvapilo, že Rena poznal, ale rozhodla sa na to spýtať až potom, čo sa vykúpe a vyspí.

Monika chcela čakať na Ragu v kresle pod oknom, aby nezašpinila posteľ, ale zastavilo ju, keď vonku uvidela Lea, ktorý práve vyšiel z hlavného domu. Prirútilo sa k nemu zopár dedinčanov a začali ho spovedať. Monika nepočula o čo šlo, ale vedela si to domyslieť.
Leo si však s dedinčanmi s úsmevom poradil, a potom sa vybral ďalej. Nebol ďaleko, keď sa vtom zastavil a pozrel priamo do Monikinho okna, ktorá chytila paniku a ustúpila bokom. Privrela oči, začala na seba v duchu nadávať, že čo to vystrája, však bol na ňu milý a teraz sa mu schováva?! Zhlboka vydýchla a zase pozrela z okna, ale Lea už nevidela, sklamalo ju to. Unavene si sadla do kresla a čakala na Ragu.
Tá dlho nechodila, ale napriek únave, si Monika nedovolila, aby v kresle zaspala. Po dlhšej dobe sa ozvalo nesmelé ťukanie a spoza dverí sa ozvalo:
"Kúpeľ je hotový, všetko potrebné som tam pripravila," a s tým osôbka odišla.

Monika pozbierala všetkú silu a s čistým oblečením z batohu, sa vybrala na koniec chodby, do miestnosti, ktorá ležala priamo oproti schodom.
V miestnosti bolo sedem vaní, ktoré pripomínali odrezané podlhovasté sudy. Na pravej stene uvidela pripevnenú dlhú tyč, vo výške pasu, kde boli položené nejaké šaty a látka, čo mala slúžiť ako uterák. Voda bola len vo vani najbližšie k dverám, a keď do nej strčila Monika prsty, bola krásne teplá.
Na vchodových dverách si všimla malý háčik, ktorý slúžil na zamykanie a tak ho i využila, aby si mohla pokojne užiť kúpeľ.

***

Po výdatnom kúpeli spala ako zabitá. Keď otvorila oči, telom jej prebehla hrôza, lebo nespoznávala izbu. Okamžite sa posadila na posteli a už uvoľnene sa chytila za čelo, keď uvidela svoj zablátený batoh a spomenula si kde je. Pozrela na digitálne hodinky, ktoré ukazovali 15:03.
Vyliezla z postele a obula sa. Obliekať sa nemusela, lebo spala rovno v šatách - v tomto svete sa nemienila hrajkať s pyžamom.

Monika podišla k oknu, z ktorého videla na celú dedinu. S otvorenými ústami hľadela na pohľad, ktorý sa jej naskytol, obloha totiž hrala ružovými farbami, bolo to nádherné. V tom dole zaregistrovala Lea ako sa rozpráva s mužom, čo mu ukazoval meč.
Poskočilo jej srdce a pozrela sa do odrazu okna, kde si upravila strapaté vlasy. Len letmo zaregistrovala, že nešlo o sklenené okno, ale nejaký podobný priesvitný materiál sivej farby, no keďže videla svoj odraz, poslúžil jej a ďalej ho neskúmala. Rýchlo vyšla z izby a priam zbehla schodmi. Dole bolo nízke mladé dievča s tmavými vlasmi, ktoré sa pohotovo naplo, keď uvidelo Moniku.
"Všetko v poriadku?" spýtalo sa jej vystrašene.
"Ano, len idem za Leom."
"Pozriem sa kde je," ponúklo sa dievča, ale predtým, než sa stihla pohnúť, Monika vedľa nej prefrčala a hneď ju i zastavila.
"To netreba, videla som ho z okna,... ale ďakujem!" skríkla už z dverí, ktorými vybehla.
"Lieta si tu ako slečna URODZENÁ a už ho oslovuje i menom," odfrklo potichu dievča, keď jej Monika zmizla z dohľadu a otrávene sa vrátilo k svojej práci.

Monika vybehla na dvor a Leo si ju okamžite všimol. Muž, s ktorým sa rozprával sa mu uklonil a odišiel.
"Ahoj, ako si sa vyspala?" spýtal sa milo a Monika sa neubránila úsmevu.
"Ďakujem, veľmi dobre."
"To som rád. Predpokladám, že chceš vidieť Rena," a ukázal rukou na neďalekú priestrannú budovu.
"Ano, ako sa má?" a tvár jej odzrkadľovala mierne obavy.
"Je v poriadku, dokonca bol nedávno i pri vedomí."

Monike sa uľavilo a už pokojnejším srdcom vošla do budovy, kam ju Leo viedol. Ocitli sa v temnej miestnosti a Monikine oči si museli chvíľu zvykať na to prítmie. Najprv si myslela, že priestory sú osvetlené sviečkami, ale potom si všimla kvety, ktoré sa tiahli tesne pod stropom a žiarili matne oranžovou farbou. Ešte nikdy nič také nevidela.
Leovi sa jej udivený výraz páčil: "To sú kvety cheng. Majú liečivé schopnosti, preto ich máme tu, v ošetrovni. Ich jedinou nevýhodou je, že si vyžadujú úplnu tmu, preto tu nemáme okná."
"Sú krásne," šepla Monika. V tom vedľa nich prešiel muž, ktorý sa im obom pozdravil úklonom hlavy a Monika jeho gesto zopakovala.
"Ren je vzadu," povedal Leo a Monika sa prestala obzerať.

Prešli dlhou miestnosťou, kde neboli postele, ale lôžka na zemi. Väčšina z nich bola prázdna, ale niektoré závesy boli zatiahnuté a odpočívali za nimi chorí. U posledného lôžka na pravej strane zastavila a z ťažkým srdcom odhrnula jemný priesvitný záves. Na zemi uvidela ležať Rena. Vyzeral tak zraniteľne…
Leo videl jej výraz plný nehy a smútku, a radšej sa rozhodol im nechať súkromie.
"Nechám vás osamote, počkám ťa vonku," šepol jej a odišiel.

Monika mu ani len nevenovala pohľad a opatrne podišla k Renovi. Sadla si vedľa neho na zem a pozrela mu do tváre. Aj v tomto prítmí jej prišiel dosť bledý a po tvári mu stekal pot, vyzeralo to, že mal nekľudný spánok. Vzala z nádoby blízko jeho hlavy, mokrú handru a opatrne mu utrela čelo. Zrazu jej ale schmatol ruku a strašne sa ho zľakla. Nielen toho chmatu, ale i jeho pohľadu plného nenávisti. Zťažka dýchal ale po tom, ako párkrát zamrkal, jeho pohľad zjemnel a opatrne ju pustil.
"To si ty," povedal, akoby mu odľahlo.
"Ako sa cítiš?" spýtala sa ho Monika, pričom znovu namočila handru do vody v nádobe.
"Žijem," uškrnul sa.
Monika mu potom začala studeným obkladom utierať čelo a druhú ruku mu položila chrbtom na krk, celý vrel.
"Ty si v poriadku?" pozrel na ňu s toľkou starostlivosťou v očiach, že sa neubránila úškrnu.
"Ano, som," opovedala mu tíško a znovu namočila handru do vody. Ren jej vtedy položil ruku na koleno a Monika na neho prekvapene pozrela.
"Nechcel som ťa ohroziť, prepáč mi to, mal som vybrať lepšiu cestu."
Monika nevedela, čo povedať, vôbec nerozprával ako Ren, ktorého poznala.
"Nemusíš sa mi ospravedlňovať, mne sa nič nestalo," usmiala sa na neho zmätene.
"Ďakujem, že si ma tam nenechala," a na to sa mu privreli oči a upadol zase do nepokojného spánku.

Monika si uvedomila, že jeho ruka ostala na jej kolene a cítila ako sa jej rozbúšilo srdce. Opatrne vstala a vyšla z ošetrovne. Leo ju tam čakal a všimol si, že je celá červená v tvári.
"Všetko v poriadku?"
"A-ano, jasne," potriasla hlavou. "Vieš, čo je s Renom? Nevyzeral ako vo svojej koži a celý vrie."
"Stratil veľa krvi a ranu mal zapálenú, tak som mu urobil viac odvarov. Ich kombinácia môže vyvolať trochu skreslené vnímanie a teploty, ale nie je o čo sa báť."
Monika len zo zopnutými perami prikyvovala a pritom hľadela do zeme.
Leo k nej na to pristúpil a priklonil sa k nej. "Mali by sme sa porozprávať o tom, ako ste sa sem dostali, ale poďme radšej niekde, kde budeme mať väčšie súkromie," šepol jej a vytrhol ju s tým z myšlienok.

Následne sa vybrali do hlavného domu, kde prešili jedálňou na temnú malú chodbičku. Ocitli sa pred miestnosťou so zvláštnymi dverami… Monika v sebe vyvolala moc Zeleného draka a okolo rámu dverí sa rozsvietilo zelené zdobenie. Ani sa nestihla vynadívať, keď Leo otvoril dvere a oni vstúpili.
Monika s úžasom hľadela do malej izby plnej dôkladne poukladaných zvitkov. Prešla vedľa Lea, ktorý jej podržal dvere, a potom za sebou zatvoril. Bol nadšený z jej výrazu tváre a hneď sa začal chváliť:
"Mám peknú zbierku, čo?"
"To áno, čo je vlastne na tých zvitkoch?" spýtala sa a chcela sa jedného dotknúť, ale Leo si odkašlal a ona pochopila, že to by asi nemala.
"Prepáč," zašepkala.
"Práve sa nachádzaš v najväčšej zbierke o histórií nášho sveta. Myslel som si, že by si mohla mať pár otázok o tom, kde si…" Monika sa na neho neisto zahladeľa, nevedela, čo všetko o nej vie, ale mala pocit, že viac než dosť. "No nehovor, že o našom svete nemáš otázky. Ja mám ohľadom toho tvojho veľa."
"Čo o mne vieš?"
"Len čo mi zvedi povedali," uškrnul sa. Monika sa na neho mierne zamračila a radšej pokračoval. "Prepáč, asi o tom nevieš, ale náš kmeň a kmeň Zeleného draka si veľmi nedôverujú. Nerobíme si napriek, ale radšej si svoje informácie zaobstarávame sami."
"Aha," odvrkla Monika a začala po ňom podozrievavo pokukovať.
"No, to som asi nezačal najlepšie," uškrnul sa a pozrel do zeme, aby si pozbieral myšlienky, ale nejak znervóznel.

"Prečo?" spýtala sa ho Monika a on zdvihol pohľad. "Prečo si vaše kmene nedôverujú?"
"Už veľa generácií sa moc Zeleného draka drží v Renovej rodine. Vždy sa dedila z deda na prvorodeného vnuka, až kým sa reťaz nepretrhol u Rena. Toto spôsobilo veľké pochybnosti v tom, či bude moc naďalej prináležať jeho rodu. Posledný Zelený drak odmietal jednať s mojím otcom ohľadom zmien vo vedení a spôsobilo to istú nedôveu. Dosť dlho sa toto naťahovalo, až sa narodil Kai… No napriek tomu, to môjho otca neuspokojilo,… je dosť tvrdohlavý," povzdychol.
"Myslela som si, že na to, aby mohol niekto zdediť moc Zeleného draka, tak sa musí narodiť v noc, keď sa mesiace na oblohe zoradia."
Leo bol prekvapený, že o tom Monika počula, ale vyviedol ju z omylu.
"To sú bežné dedinské reči. Do istej miery to síce pravda je, ale nie celkom,…" povedal a podišiel k stolu, kde rozvinul zvitok z poličky. Monika uvidela písmo ako ešte nikdy v živote. Rozoznala len obrázok štyroch mesiacov, ktoré sa za sebou radili v splne.
"Zoradenie mesiacov totiž nie je pravidelný úkaz, ako si každý myslí. Je to spôsob ako s nami rod Bai komunikuje,… počula si už o nich?" spýtal sa predtým, než pokračoval.

Monika začala prikivovať a skúmavo hľadela na zvitok roztvorený pred Leom: "Je to jeden z najmocnejších rodov, ktorý chráni rovnováhu medzi svetmi," povedala akoby odverkríkovala poučku.
"Presne tak, rod, ktorý sa zriedka ukazuje, ale takýmto spôsobom - znameniami, s nami často komunikuje."
"Ale ak svojich potomkov, Renovi predkovia, naschvál neplánovali tak, aby padli na výročie zoradenia mesiacov a ich výber činil rod Bai, čo má váš kmeň za problém? Predsa bol vybraný ako následník Kai. To, že nie Ren, môže mať rôzne iné dôvody."
"Presne! Dôvody, ktoré nám jeho starý otec odmietal objasniť."
"Ako to myslíš?" ale ledva to dopovedala, Leo už držal v ruke ďalší zvitok. Monika cítila, že je niečím iný, ale nevedela, čím.
"Toto je najcennejší z mojich zvitkov, získaný od kupca, ktorý jeho hodnotu nepoznal, pretože," a rozvinul ho, "pre bežného smrteľníka je jeho obsah neviditeľní." Ale predtým, než sa naň stihla Monika pozrieť svojím jasnozeleným pohladom, zvitok zovrel tak, aby naň nevidela. "Tento zvitok obsahuje najpradávnejšiu veštbu Bai, ktorá hovorí o osude štyroch drakov. Každý z drakov pri čítaní tohto zvitku vidí len svoju budúcnosť, ale so všetkými sa spojuje smrteľník, ktorý sa narodil v tomto usporiadaní mesiacov," a ukázal na zlaté písmo na zdobení kotúča. "Jediný, o kom viem, že sa narodil v najtemnejšej z nocí, je Ren."

 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Sayuri Sayuri | E-mail | Web | 1. září 2017 v 7:43 | Reagovat

Sayka si štekne.. ^^
Boli z nej vydesený - N.pl.
Najväväčšej? Malo to byť najväčšej? :)
Môjho otca neupokojilo...je dosť tvrdohaví. -N.Sg.
Do istej -miery-.
Ako si -každý-myslí.
Renovi predkovia naschávl -neplánovali-
Máš tam preklep, v treťom riadku z dola "vštekými" :D Prepáč, musela som :D

Inak k deji. Leo..hm..nepáči sa mi :D
Ren♥ A ten koniec :O Uplne, že ooo. brutalne sa tešim na pokračko, som zvedavá, ako to bude dalej.

2 rainorchid rainorchid | Web | 1. září 2017 v 9:02 | Reagovat

[1]: Super, ďakujem veľmi pekne za opravy :-)

A Leo sa ti nepáči len preto, lebo fandíš Renovi? :-D
Čo sa týka toho konca, uvažujem totiž nad zvratom, ktorý som pôvodne neplánovala :-D ale ešte si to rozmyslím :-D

3 LM LM | E-mail | Web | 1. září 2017 v 11:51 | Reagovat

Veru, Leo má podľa mňa niečo za lubom, napríklad ukradnúť moc zeleného draka pre svoj rod. Neverím, že si toho toľko zistil a investoval peniaze len za študijnými účelmi :D

4 rainorchid rainorchid | Web | 1. září 2017 v 12:27 | Reagovat

[3]: á konšpiračná teória :D páči sa mi :D

5 Sayuri Sayuri | E-mail | Web | 1. září 2017 v 12:50 | Reagovat

[2]: nie je začo :)
Aj.. ale aj preto, ako sa správa. :D

6 LM LM | E-mail | Web | 1. září 2017 v 15:32 | Reagovat

[4]:Obyčajne je takáto postava buď verný priateľ, ďalšia láska, alebo ten najväčší nepriateľ ;)

7 rainorchid rainorchid | Web | 1. září 2017 v 15:34 | Reagovat

[6]: :D  :D krásne povedané

8 LM LM | E-mail | Web | 1. září 2017 v 15:35 | Reagovat

[7]:To je to naše verné klišé, ak pre neho vymyslíš niečo nové, tak klobúk dole :D

9 sugr sugr | E-mail | Web | 1. září 2017 v 17:34 | Reagovat

Monika-Ren, ach..., romantika, i když v takových podmínkách..., tak hezky se mi to čte...
Jsem rozená na Moravě, v těle mi koluje slovensko-česká krev, ale přesto jsem si musela vygooglit slovo
"uškrnúť sa", ten zahraniční text mi občas nějaké slovíčko přinese neznámé. Určitě je to tím, že žiju v Praze bohužel už hodně, hodně dlouho...:-(

10 rainorchid rainorchid | Web | 1. září 2017 v 18:19 | Reagovat

[9]: Teší ma, že sa to dobre číta 8-)

A zo slova "uškrnúť sa" si nič nerob :D je zvláštne :D

11 dinosaurss dinosaurss | Web | 4. září 2017 v 18:06 | Reagovat

No teda.. vynikající, píšeš naprosto skvěle.. Člověka to úplně vtáhne.. Super.. Nádherný a poutavý děj.. Ten konec je moc povedený!! :-)

12 rainorchid rainorchid | Web | 4. září 2017 v 22:31 | Reagovat

[11]: :-D no už mám väčšinu z ďalšej kapitoly napísané a rozhodla som sa, že bude mať ten zvitok iné využitie, než som tu naznačila :-D snáď nebudeš sklamaný :-D

13 Elis Elis | Web | 5. září 2017 v 20:56 | Reagovat

Páni, zaujalo mě to, píšeš skvěle, vtáhneš čtenáře do děje :-)

14 rainorchid rainorchid | Web | 6. září 2017 v 0:10 | Reagovat

[13]: To som rada, ďakujem za pochvalu. :-D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama

Všetky tu uvedené texty i obrázky sú môj výtvor a vzťahujú sa na ne autorské práva.
© rainorchid