Prosím o komentáre, vám poslúžia ako "záložka" (budete vedieť čo ste posledný krát čítali) a ja budem mať spätnú väzbu. Díky :)

DRAČIA PERLA - Renove spomienky

Pátek v 2:45 | rainorchid |  DRAČIA PERLA
Monika sa obzrela okolo seba s obavami, ale okrem tmavosivej hmly nič nevidela. Sain sa zato tváril nadšene, bol vo svojom živle a konečne sa mohol nakŕmiť.
"Tak sa na to pozrime," a mávol pred sebou rukou. V tom sa hmla okolo nich začala formovať do rôznych tvarov až uvideli prekrásnu ženu, ktorá stála na schodoch hlavného domu v dedine Zeleného draka. Budova vyzerala o dosť novšie než ako ju videla Monika, ale ináč bola nezameniteľná. Žena mala veľmi jemné črty tváre, dlhé hnedé vlasy spletené do vrkoča a malé tmavohnedé oči. Moniku úplne uchvátila, bola krásna a tie oči - ten pohľad... nevedela si ho zaradiť, ale bol jej tak povedomý.
"Kto to je?" spýtala sa tíško, akoby sa bála, že ju žena začuje.
"Nemusíš šepkať, je to len spomienka," uškrnul sa na ňu Sain. "Neviem kto to je, ale toto je prvá súvislá spomienka tvojho bojovníka. Pred týmto sú len rôzne pocity a obrazy, nič zaujímavé, ale toto..." a vydal zvuk ako keď si človek pochutnávaná na jedle. "Toto chcem vidieť," povedal nadšene.

Moniku trochu zmrazilo, ak mu tá spomienka tak chutí, nebude vôbec príjemná.
"Ren, počul si ma?" povedala sladkým hlasom žena. "Nieže zase zídete z cesty, les je veľmi nebezpečný... len zaneste jedlo vašim otcom a hneď sa vráťte."
"Mami, môžem ísť s nimi?" vykukol spoza jej sukne malý chlapec, nemohol mať viac ako štyri roky. Žena sa k nemu sklonila a pohladila ho po tvári. "Môžeš zlatíčko," a venovala mu jemný úsmev. Chlapček veselo scupotal zo schodov, keď sa ozvalo: "Ale mami, bude nás len zdržovať. Sľubujem, že nezídeme z cesty, len nech ho nemusíme brať."
"Ren," pozrela na neho prísne matka, "už minule s vami chcel Kai ísť, zober ho a daj na neho pozor."
V tom Monika pocítila ako sa mu to protivilo a neochotne chytil bratovu ruku. Pochopila, že Renove spomienky vidí presne ako ich on prežíval... cez jeho oči. K tomu nejakým spôsobom aj cíti, čo vtedy on.

Ren otrávene pozrel na svojich dvoch kamarátov, ktorí sa mu chechtali. Ešte venoval matke prosíkajúci pohľad, ale nepomohlo mu to, len sa na neho nežne usmiala a vybrala sa do hlavnej budovy.
Hneď ako mu zmizla z dohľadu, tak pustil bratovu ruku a utrel si ju do hrude.
"Nezaostávaj, lebo ťa necháme napospas vlkom," odsekol Kaiovi a pobrali sa smerom k lesu. Čo si Monika uvedomila bolo, že dedinu v tej dobe ešte neohraničoval vysoký plot, takže chlapci priamo od hlavného domu prešli na lesnú cestu.
"Dáme závod?" spýtal sa po chvíli jeden z chlapcov.
"Nemôžeme, Kai by to nezvládol," odsekol podráždene Ren a pozrel dozadu na svojho brata. On šiel vpredu so svojimi kamarátmi a Kai cupital neďaleko nich. Vôbec mu neprekážalo, že nestíha veľkým chlapcom, len sa tešil z toho, že môže ísť s nimi.
"Čo je vôbec na ňom tak výnimočné?" šepol opovrhujúco chlapec s polodlhými strapatými hnedými vlasmi a tiež sa pozrel na Kaia. Druhý, ktorý bol v strede, doňho vtom štuchol a vytreštil oči.
"Luis, s úctou... je to budúci Zelený drak. Bude veliť všetkým východným kmeňom."
"Stačí sa narodiť v správny čas," odvetil Ren.
"Tomu nerozumiem," povedal znovu Luis, "len preto, že sa narodil v noc, keď sa mesiace na oblohe zoradili, tak on dostane moc Zeleného draka? To nie je spravodlivé," povedal rázne, ale potichu, aby ho Kai nepočul.
"Snáď by si nechcel byť Zelený drak?" podpichovačne sa ho spýtal chlapec s krátkymi blond vlasmi.
"To nie, ale Kaia si neviem predstaviť ako veliteľa," odvetil Luis.
"Je ešte malý, možno z neho bude dobrý vodca," odbil ho Zaid.
"No ale Rena si ako veliteľa predstaviť viem," vyceril Luis zuby na kamaráta, "už teraz je veľmi dobrý v boji, ale Kai je taký... dobručký..."
Ren vtedy zastavil, lebo jeho brat sa zohol k zemi a začal sa hrať s nejakou húseničkou, ktorá pred ním liezla.
"No pozri na neho, presne o tomto hovorím," ukázal na neho Luis.
"Kai!" skríkol na neho brat. "Vážne ťa tu necháme, ak sa nepoponáhľaš!"
Chlapček mu venoval široký úsmev, okamžite vyskočil na nohy a popobehol k ostatným.

Po chvíli došli na kraj vyrúbanej časti lesa, kde muži ťažko pracovali.
"Dobre, tak ešte... aha idú chlapci, tak si dáme prestávku," povedal vysoký muž ostatným mužom, keď uvidel prichádzať chlapcov. Monika okamžite vedela, kto to je. Vyzeral totiž úplne ako Ren! Akurát mal dlhé vlasy v cope a trochu užšiu bradu.
"Idete práve v čas, už som začínal byť hladný," pozdravil ich muž, a keď k nim podišiel, postrapatil Kaiove vlasy. "Čo ty tu, už aj ty vypomáhaš?"
"Ano," povedal radostne chlapček a Ren si vzdychol. Jeho otec si to všimol, ale nijak to nekomentoval, len ho potľapkal po pleci.
"Čo mi vaša matka poslala dobrého?" pozrel do košíka, ktorý si vzal od Rena. Jeho kamaráti sa pozdravili jeho otcovi a potom sa vybrali za tými svojimi.

Ren sa posadil na jeden z vyrúbaných stromov a Kai zatiaľ šiel so svojím otcom rozdávať jedlo, čo tam bolo pre ďalších pár chlapov. Potom sa k nemu obaja vrátili. Otec mu podal prázdny košík a sadol si oproti nemu aj s kusom akéhosi chleba.
"Už sa začínate posúvať dosť ďaleko od dediny," povedal mu Ren.
"Ano, nemal som to v pláne, ale na pevnosť chcem použiť len tento typ stromu," a zaklopal na kmeň, na ktorom sedel, "tento nehorí."
Kai si odtrhol nejakú burinu zo zeme a celý šťastný ju ukázal otcovi, ktorý sa na neho nútene usmial, že je šikovný.
"Dnes nechoďte k vodopádom," otočil sa k Renovi otec s vážnym tónom.
"Jak ťa to napadlo? Tam my predsa ne..." začal obranne Ren, ale otec ho zastavil.
"Ren. Viem, že tam pravidelne s chlapcami chodíš, nesnaž sa mi klamať... Ale aspoň dneska tam nechoďte, nie je to bezpečné. Tvoj starý otec bol povolaný do severného kmeňa ohľadom nejakého sporu. Ich veliteľ je veľmi tvrdohlavý a okrem Zeleného draka nikoho nepočúvne," vzdychol. "Takže dedina je teraz zraniteľná bez jeho sily a môžu sa po okolí obšmietať Houréni."
Ren mu trochu smutne prikývol a po jedle sa s nimi otec rozlúčil, a pustil sa aj s ostatnými mužmi do práce.
"Luis! Zaid!" zvolal Ren na kamarátov a tí k nemu pribehli z rôznych strán. Všetci mali sebou už prázdne košíky a tak sa vybrali späť do dediny.

Sain cukol ústami, vyzeral trochu sklamane a obraz pred ich očami sa rozplynul.

Po chvíli sa z hmly zase vyrysovali postavy a Monika si uvedomila, že chlapci s Renom sedia na schodoch do hlavnej budovy.
"...včera sme ho museli vziať so sebou a dneska ho máme strážiť? Mne sa nechce..." zatiahol Luis.
"V skutočnosti, ho musí strážiť len Ren," povedal zamyslene Zaid a Lusiove oči rozžiarili nádejou.
"To nie, vy ma tu s ním chcete nechať samého?" narovnal sa prestrašene Ren a chlapci sa na neho sprisahanecky usmiali.
"Je to tvoj brat," odfrkol Zaid a zišli s Luisom zo schodov.
"Chalani, nerobte..." volal za nimi Ren, ale oni sa tvárili, že ho nepočujú a namierili si to do lesa.
"Kam idú?" spýtal sa Kai, keď podišiel k Renovi zase s nejakou kvetinkou v ruke.
"Zabávať sa," zavrčal Ren a ľahol si na schody.
"A my prečo nejdeme?" postavil sa nad neho Kai.
"Lebo by sa to mame nepáčilo..."
"A kde je mama?"
"Šla do susednej dediny ošetriť chorých a teba mi nechala na krku. Schytal by som si to, kebyže sa dozvie, že som ťa vzal k vodopádom," odvetil podráždene a vzdychol.
"Ale ja chcem k vodopádom! Mame to nepoviem, že si ma tam vzal..."
Rena trochu prekvapilo, že to navrhol, ale po chvíli uvažovania sa rozhodol, že to s ním teda riskne. Ešte ho donútil prisahať, že to naozaj nevykecá, ale potom už boli na ceste.

Keď došli k vodopádom, uvideli ako sa chlapci krčia na druhom brehu a spoza kríkov hľadia z útesu. Ren sa rozhodol, že ich vystraší a tak ukázal Kaiovi aby bol ticho a vyskočil mu na chrbát. Po tom prešili na druhý breh cez veľké skaly vo vode a zozadu sa prikradol k chlapcom. Tých síce na smrť vydesil, ale okamžite ho stiahli k sebe na zem a ukázali dole z útesu.
Odtiaľ bol priamy výhľad na susednú dedinu, kde sa niečo dialo. Ren najprv nechápal prečo sú chlapci tak napätí, ale potom si všimol dole Houréna. Okamžite stuhol a sledoval, čo sa deje.

Hourén vyviedol nejakého mladíka z jednej chatrče a sotil ho k skupinke mužov, ktorí kľačali neďaleko s rukami za hlavou. Dokopy ich bolo len deväť. Dedinu v poslednej dobe totiž zužovala choroba a veľa chorých dedinčanov ležalo v hlavnej budove tejto dediny. Tá bola o dosť menšia než v ich dedine, bez nádvoria, ale stále to bola najväčšia z budov tuto.
Ren si všimol ako Hourén skontroloval, či sú dvere hlavnej budovy zatvorené z vonka poriadne a pozrel na svojho druha, ktorý k nim čupel chrbtom.
"Čo to robí?" šepol Ren, lebo nevidel, čo tá obluda u zeme vystrája.
"Netušíme, už tam čupí dlho," odvetil Zaid.
V tom Hourén u budovy nakríkol na toho druhého a pridal sa k nim ďalší, ktorý sa začal šialene smiať. Ren mal z toho celého zlý pocit a jeho ruka mu automaticky skĺzla k dýke, ktorú mal pripevnenú na topánke pod nohavicami. V tom sa obluda zo zeme víťazoslávne zdvihla so zapálenou fakľou v ruke!

Chlapcom stuhla krv v žilách, keď uvideli ako Hourén začal zapaľovať drevenú strechu hlavného domu. Jeden z mužov, ktorý kľačal na zemi v tom vyskočil na nohy, ale jedna z oblúd mu okamžite odsekla hlavu. Ren na to schmatol brata a otočil ho k sebe.
"Kai, nepozeraj sa tam," prikázal mu starostlivo, pričom mu chlapček začal s vypúlenými očami prikyvovať.
Keď sa Ren znovu pozrel dole, videl ako sa začali Houréni dohadovať a jeden sotil do druhého. Pritom ho obišiel a prebodol svojim mečom jedného z chlapov, ktorí kľačali na zemi. Akoby na povel viacero z mužov vyskočilo na nohy a chceli sa obludám brániť, ale bez zbraní nemali šancu - posekali ich.

Z hlavnej budovy sa začal ozývať krik tých, čo boli uväznení vo vnútri a chlapci to počuli až hore. Zaid to už nevydržal a potreboval sa od toho celého odvrátiť.
"Musíme niečo urobiť," šepol Ren, pričom hľadel na to ako sa obludy zabávajú na bolesti mužov, ktorí počúvali svojich milovaných kričať z hlavného domu.
"Čo chceš urobiť? Sú tam traja Houréni a už len traja muži... deviati proti nim nič nezmohli..." povedal beznádejne Zaid.
"Mama," vyslovil tíško Kai a Renovi doplo, že ich matka bola práve niekde v tej dedine! Okamžite sa otočil k Zaidovi a schmatol ho za košeľu.
"Videli ste moju matku?!" spýtal sa panicky.
"Nie, ale nejaké ženy si Houréni odviedli hentam..." a ukázal na jednu z budov.

Ren ho nato pustil a Zaid padol do kríkov.
"Neuvažuješ naozaj o tom, že tam pôjdeš, však?" pozrel na neho zhrozene Zaid.
"Moja matka tam niekde je, musím jej pomôcť," odvetil rázne, ale sám nevedel, že čo by mohol urobiť, čo dospelí nedokázali.
"Idem s tebou," pozrel na neho vážne Luis a vytiahol si z topánky malú dýku.
Ren mu vďačne, ale vystrašene, prikývol a otočil sa k Zaidovi: "Ty daj pozor na Kaia."
"To nemyslíte vážne!" skríkol na nich Zaid a Ren sa vydesene pozrel dole, či ho náhodou niektorý z Hourénou nezačul. "Mali by sme zavolať bojovníkov z našej dediny a nie sa tu hrať na hrdinov!"
"Tak ich choď zavolať!" povedal mu rázne Ren. "Ale ja na nich čakať nebudem, tá budova už horí a niekde tam je i moja matka! Kým dôjdeš do dediny a späť s bojovníkmi, Houréni už budú dávno preč! Rob jak chceš, len daj pozor na Kaia," a s tým kývol Luisovi nech idú.

Chlapci prebehli naspäť na druhú stranu brehu, lebo odtiaľ bol ľahší zostup. Rýchlo sa dostali dole a znovu prešli rieku po nejakých kameňoch, ktoré trčali z koryta. Priblížil až ku kraju dediny, držiac sa u zemi a schovali sa v kríkoch.
Renovi trhali uši výkriky ľudí, ktoré šli z hlavnej budovy. Aj Luis vyzeral dosť traumatizovane, hlavne keď z blízka uvidel mŕtve telá bojovníkov neďaleko nich. Renovi prišlo zle od žalúdka, ale prehltol to, zhlboka sa nadýchol a položil ruku na Luisove plece.
"Skús vyslobodiť ženy, ale daj pozor, jeden z Hourénov tu už nie je."
Luis celý bledý prikývol a stratil sa mu z očí v kríkoch.

Ren sa snažil vymyslieť rýchly plán ako vypustiť tých, čo boli v hlavnej budove. Ich krik mu ale nedovolil sústrediť sa a pociťoval len hrôzu, ktorá prechádzala jeho telom. V tom vytiahol svoju dýku z topánky, a keď sa Houréni s krikom slávnostne otočili k horiacej budove, hodil ju mužovi, ktorý mu bol síce chrbtom, ale pomerne blízko.
Muž si okamžite všimol dýku u svojho stehna, venoval letmý pohľad za seba, a keď uvidel, že to nebola jedna z Hourénových krutých hier, prikývol. Okamžite vzal dýku a vyskočil na nohy, pričom namieril útok na jednu z oblúd, ktorú zasiahol priamo do krku. Zviera zvresklo a jeho druh muža prebodol mečom. Chlapa to ale hneď nezložilo, s mečom v tele vytrhol dýku z obludy a švihol ňou k druhej príšere.

Zo zeme vtedy vstali tí dvaja muži, čo ostali a holými rukami sa pustili do boja. Ren vyskočil z kríkov, prebehol k horiacemu domu a snažil sa zdvihnúť ťažké drevo, ktoré bránilo otvoreniu dverí. Videl, že nemá veľa času. Hourén so zbraňou sa veľmi dobre bránil proti bojovníkom a už proti nemu stál len jeden.
Ren podoprel ťažké drevo ramenami a zabral nohami. Podarilo sa mu to! Hourén sa k nemu práve otočil, keď sa dvere rozleteli. Ren ťažko dopadol na kolená a ľudia, ktorí sa rútili z domu ho takmer ušliapali. Niektorí z chorých vybehli priamo s mečmi, síce strašne sa im dýchalo, ale okamžite zaútočili na nepriateľa.

Keď z domu vychádzali tí najslabší a tackavo kašlali, Ren sa rozvinul z klbka, v ktorom si na zemi bránil hlavu. Odľahlo mu, že ho ľudia neudupali a vyskočil na nohy.
"Ren?" oslovil ho známy hlas a on sa k nemu otočil.
"Mami!" pribehol k nej nadšene a objal ju okolo pásu. Žena sa k nemu so slzami v očiach sklonila a spoza jej chrbta vykukol Luis.
"Jak si si poradil s Hourénom?" spýtal sa ho Ren, nepúšťajúc svoju matku.
"Nebol tam," povedal nervózne Luis a pozrel sa na dvoch Hourénov, ktorý ležali mŕtvy neďaleko nich.
Renom premkol hrozný pocit a pozrel hore na útes. Uvidel, niečo od čoho mu stuhla krv v žilách... stál tam tretí Hourén, pričom v jednej ruke držal Kaia pod pazuchou. Jeho matka sa na to tiež otočila a s hrôzou skríkla, keď obluda skopla z útesu druhé malé telo.

Chlapci presne vedeli, čo to znamená. Zaid bol mŕtvi. Ani jeden z nich sa nebol schopní pohnúť, až keď sa Hourén otočil na odchod.
"Má Kaiho," vyslovil tíško Ren, a keď to začula jeho matka, okamžite sa rozbehla k vodopádom.
"Na čo čakáte?!" skríkol Luis so slzami v očiach na mužov, ktorí rozdýchavali otravu dymom. "Potrebujeme vašu pomoc!" ale napriek tomu, že chceli, nemali dosť síl na to aby vôbec stáli rovno, nieto ešte prenasledovali Houréna lesom.
Ren schmatol meč od jedného z mužov a rozbehol sa za matkou spolu s Luisom. Prebehli na druhú stranu vody a potom sa vyštverali hore na útes. V diaľke pred sebou videli Renovu matku, ktorá prenasledovala obludu.

Ren ešte nikdy v živote necítil taký strach. A hlavne sa obával o matku, nevedel čo chce urobiť, keď Houréna dobehne a priam sa klepal pri predstave, že by ju stratil.
Chlapci naberali na rýchlosti, lebo sa im začala strácať, ale po chvíli im úplne zmizla. Dobehli na miesto, kde ju posledný krát videli a panicky hľadali. Bolo to akoby sa zastavil čas a vo svete existovalo len utrpenie a strach... Renovi sa krútila hlava a Luis ho chcel podoprieť, lebo sa mu začalo veľmi ťažko dýchať, ale jeho ruku odbil.

V tom začuli ženský výkrik a Ren mal pocit, že mu niekto bodol nôž do srdca. Jeho nohy zrazu vážili tonu a zdalo sa mu, že beží strašne pomaly k tomu hlasu.
Pred jeho očami sa vynorili postavy... najprv ani nedokázal spracovať, že čo vidí... len mu tiekli slzy po tvári.
Obrovský Hourén držal Renovu matku za hlavu jednou rukou a v podpazuší druhej zvieral plačúceho Kaia. Vyzeralo to, že žena už nedokáže pohnúť končatinami. Jej telo sa len mimovoľne mykalo, keď obluda viac zovrela svoje prsty, ktoré sa zaryli do jej lebky. Spod prstov mu teda tiekla jej krv...

Ren sa bez váhania rozbehol so srdcervúcim krikom k Hourénovi, ktorý sa k nemu otočil s úsmevom. Jeho matku odhodil na zem ako handrovú bábiku a vystrel sa pred ním, aby ho viac provokoval.
Luis sa pri útoku snažil rozmýšľať, neodhalil svoju prítomnosť oblude. Namiesto toho spravil väčší oblúk a postupným schovávaním za stromami sa dostal až za Houréna.

Ren práve vyskočil v útok a obluda jeho meč len s úsmevom zachytila rukou. Ukazoval mu tak svoju nadradenosť, že aký oproti nemu Ren v skutočnosti slabý. Schmatol jeho meč do ruky a priam z jeho konca chlapca odhodil. Obluda sa strašne rozosmiala, keď to urobil ale v tom mu do krku skočil Luis a svoju dýku mu vrazil priamo do tepny. Hourén ešte chvíľu stál na nohách, schmatol chlapca na ramene a veľkou silou ho šmaril do neďalekého stromu. Luis dopadol tak nešťastne, že sa mu zlomil krk a jeho mŕtve telo ostalo vykrútene ležať u stromu.

Obluda padla na kolená, vypľula krv a zložila sa na zem. Kai začal strašne plakať, lebo sa nedokázal vyslobodiť spod Hourénovho zovretia, ale Ren bol v šoku a nepočul ho. Dunelo mu v ušiach, keď pozrel na kamarátovo mŕtve telo. Pomaly sa postavil a opatrne podišiel k svojej matke. Otočil ju na chrbát a šťastne vzdychol, pričom sa celý rozklepal - ešte žila.
"Mami," vyslovil tíško a pohladil ju po vlasoch.
"Ren," usmiala sa na neho a vykašlala krv. Ren sa na to nemohol pozerať, ale nedokázal ani odtrhnúť oči... boli to posledné momenty jeho matky. "Ren, tvoj brat," jak to vyslovila tak v ňom začala vrieť zlosť, zrazu svojho brata začal obviňovať a hnevalo ho, že na neho matka myslí vo svojich posledných chvíľach. "Nežiarli," usmiala sa na neho a Ren sa na ňu prekvapene pozrel. "Máš to ťažké," a znovu vykašľala krv. Ren nechcel aby rozprávala, nechcel aby sa vyčerpala, chcel aby žila... "Vo vás dvoch budem žiť ďalej," usmiala sa na neho, keď jej so slzami v očiach zvieral ruku. Uvedomil si, že jej pohľad bol zrazu prázdny a zovretie jej ruky povolilo... odišla.

Ren skríkol a jeho hlas rozozvučal temný les. Klesol k zemi... prestal plakať a cítil len únavu. Vtedy začul bratov nárek a zdvihol sa.
Hourén ležal na boku, pričom jeho brata zvieral pod hornou rukou. Nebolo ho teda ťažké vyslobodiť a Kai sa okamžite vrhol okolo bratovho pásu, a tuho ho objal. Ren sa síce navonok usmial, ale v srdci cítil prázdnotu. V tom sa na neho braček pozrel a Ren si uvedomil, ako veľmi sa podobá na ich matku.

Položil si ruku na jeho hlavu a prvýkrát cítil, že k sebe patria - že sú bratia. V tom momente nevraživosť, ktorú s nemu odjakživa cítil, zmizla. Pochopil, prečo dnešok prežil... prečo jeho najlepší kamaráti zomreli namiesto neho... musí ochrániť svojho brata.
Prvá časť.Predošlá časť. Pokračovanie možno PIATOK 18.8. (mám totiž problémy s pc :(

Ak chceš byť upozornení na nové články, hneď jak sa zverejnia, sleduj ma na facebooku.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 LM LM | E-mail | Web | Neděle v 0:01 | Reagovat

Pekná časť a dobre rozpísaná :) Som zvedavá, čo bude Kai zač :)

2 Sayuri Sayuri | E-mail | Web | Neděle v 14:31 | Reagovat

*Sayka potrebuje plačúceho smajlíka.*
Najprv som bola trochu sklamaná, že pekná žena je Renova mamka, čakala som bývalú lásku a podobne. No nevadí, Sayku nikto nepochopí. :D
Ale celé to mi prišlo desne smutné :( To, ako to Ren prežíval, celé tie opisy na konci.

3 rainorchid rainorchid | Web | Neděle v 14:43 | Reagovat

[1]: Ďakujem za pochvalu :)

[2]: Mojím zámerom bolo práve ukázať Renovu bolesť, ktorú od toho dňa nosí v srdci a robí ho tým, čím je. A toto nie je jediná hrôzostrašná vec, ktorá sa mu udiala... ale ďalšie odhalím nejak postupne.

4 Sayuri Sayuri | E-mail | Web | Úterý v 17:47 | Reagovat

[3]: podarilo sa ti to, ja som ho nesmierne lutovala v tejto časti :( chudáčik uplne :( okey, teším sa

5 Ami Ami | E-mail | Web | Včera v 12:42 | Reagovat

Chudák Ren. ;( Fakt krásne nepísaná časť :3

6 dinosaurss dinosaurss | Web | Včera v 21:26 | Reagovat

Super část, chudák Ren ..bože :-( Jsem rád, že ses tak rozepsala. Těším se na pokračování. :-)

7 rainorchid rainorchid | Web | Dnes v 9:54 | Reagovat

[5]: Ďakujem 8-)

[6]: To som rada :-D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama

Všetky tu uvedené texty i obrázky sú môj výtvor a vzťahujú sa na ne autorské práva.
© rainorchid