DRAČIA PERLA - Veselica

1. července 2017 v 19:00 | rainorchid |  DRAČIA PERLA
Ren sa vyčítavo pozrel na Malena. Vedel, že ho možný útok Hourénov trápil viac, než to na sebe nechal poznať. Lenže starec nahodil ďalší falošný úsmev, ignorujúc Renov výraz a prikázal im nech sa idú pripraviť na večernú oslavu. Ren len veľmi neochotne poslúchol a zliezol aj spolu s Monikou z pevnosti.

Viedol ju skrz stred dediny, k asi o kilometer vzdialenej veľkej stavbe, ktorá sa vynímala nad okolité domčeky. Kráčali bez slova, bok po boku, na širokej vyšliapanej ceste. Monika sa nesmelo obzerala po dedinčanoch, ktorý si ju tiež so záujmom premeriavali. Muži mali na sebe buď nejakú tuniku, alebo košeľový vršok. Monike väčšinou pripadali strašne drsný a neohrabaný, a kebyže občas nekývnu hlavou Renovi na pozdrav, tak by v nej možno i vyvolávali strach. Ženy sa jej naopak zdali byť veľmi jemné a krehké. Väčšinou boli oblečené v dlhých šatách, pričom tie mladšie mali akési spevnenie okolo pásu čo pripomínalo korzet a tie staršie mali zástery.

Keď dorazili k cieli, Monika uvidela obrovský drevený dom s dvomi poschodiami.
"Á už ste tu?" vykukla zrazu Elionova blonďavá hlava z veľkých vchodových dvier.
"Ty si na nás čakal?" spýtal sa ho zmätene Ren.
"Jasne, Malen ma poveril, aby som sa postaral o nášho hosťa," a venoval Monike šibalský úsmev. "Áu," povedal, keď dostal zozadu pohlavok a v tom sa vedľa neho ocitala nízka staršia žena s plnými krivkami a rovnakými blond vlasmi ako Elion.
"Ty sa o ňu starať teda nebudeš! Mal si ich ku mne akurát odprevadiť a ani to si neurobil!" povedala rázne ale milo žena, potom sa so širokým úsmevom otočila k Renovi a Monike. "Ren? Ledva som ťa spoznala... sekne ti to... to dievča má na teba dobrý vplyv," odvetila podpichovačne a pristúpila k nim.
"Pani Frída," mierne sa uklonil Ren na pozdrav žene, ktorá len mávla rukou, pristúpila k nemu a priam ho stiahla o pól metra nižšie, aby ho mohla vybozkávať.
"Naozaj vyzeráš dobre Ren,... môžeš kľudne ísť, ja sa o Moniku postarám," a potľapkala ho po hrudi. Ren bez slova prikývol a vybral sa do domu. Ešte venoval Monike letmý pohľad a panika v jej očiach ho v duchu pobavila.
"Ahoj moja, ja som Frída, Elionova mama," pristúpila nízka žena k Monike a začala si ju obzerať. "No musím povedať, že Elion vôbec nepreháňal, si fakt pekná a aká vysoká! Ale čo to máš na sebe? V tom druhom svete sa obliekate zvláštne... ale neboj sa, ja to napravím... nájdeme ti na oslavu niečo vhodnejšie..." a už ju ťahala do obrovského domu.

Na Monikine prekvapenie na druhej strane vchodových dvier uvidela nádvorie s arkádami. Pár žien tam malo rozložené veľké kotle a podľa vône varili niečo ako guláš. Ďalšie ženy sa tam rôzne motali a vešali na trámy ozdoby z kvetov.
"Ako vidíš už je skoro všetko pripravené," džavotala Frída. "Keď zapadne slnko, otvoríme vchodové dvere pre dedinčanov, chlapci nám budú hrať hudbu a dobre sa najeme... bude zábava," dokončila so šťastným povzdychom. Následne Moniku zaviedla do prvej miestnosti na pravej strane.
"A ver mi, túto oslavu už naozaj všetci potrebujeme. V poslednej dobe tu bola veľmi napätá atmosféra..." pokračovala, keď sa v izbe začala prehrabávať nejakou debnou na konci postele. Monika sa rozhliadla po miestnosti, ale okrem postele s debnou vedľa okna a veľkého zrkadla tam nič iné nebolo.
"Neviem či si už počula, ale Houréni napadli už dve naše kmene a aj na nás to skúšali. Našťastie náš veliteľ, Malen, s ním si sa už určite stretla... tak s jeho vedením sa ich útoky podarili odbiť. Ale tá spúšť čo spôsobili inde... už len o tom počuť bolo strašné," a žalostne vzdychla. "V ďalších miestnostiach v tejto budove sme práve prichýlili tých, ktorým sa podarilo utiecť z napadnutých dedín. Je tu veľa ranených i osirotených detí..." V tom sa otočila k Monike s jednoduchými bledozelenými šatami.
"Ganni! Okamžite mi vráť tú naberačku!" ozvalo sa z vonka a Frída si prekrútila oči.
"Tak, tieto šaty by mali byť dosť dlhé aj pre teba. Vyskúšaj si ich a kebyže nie, nájdeme ti niečo iné... ja sa musím ísť von pozrieť, čo zase Elionovi kamaráti vyvádzajú," a strčila Monike do rúk šaty. Ešte predtým, než Frída vyšla z izby, zastavila vo dverách. "Potom sa mi nezabudni ukázať a kľudne sa tu zlož, toto bude tvoja izba... cíť sa tu ako..." no v tom niečo buchlo a pozrela von, "Ganni! Čo to vystrájaš?! Prepáč moja, musím ísť..."

Keď odišla, Monika sa uškrnula a hodila šaty na posteľ. Ťažko si vzdychla, zložila si batoh na zem a sadla si vedľa šiat. Prešla prstami po symboloch vyrytých na náramku od Tomena a spomenula si na jeho slová: Začína pre teba ťažká cesta, ale vedz, že to zvládneš a vrátiš sa do tohto sveta.
Dúfala, že sa veľký Bai nemýlil. Ocitla sa v strede vojny, vo svete kam nepatrila... síce boli na ňu veľmi milý, ale uvedomovala si vážnosť situácie.
Zhlboka sa nadýchla a rozhodla sa nekaziť ten pekný večer svojimi pesimistickými myšlienkami. Vzala teda šaty z postele a začala sa prezliekať.

Po tom, ako sa navliekla do šiat, tak sa nedočkavo postavila pred zrkadlo. Trochu sa zarazila, keď uvidela ako perfektne jej tie bledozelené šaty s dlhými zvoncovými rukávmi sadli. Dokonca mali i také jemné šitia, ktoré zužovali pás a krásne jej tvarovali postavu. Zhodnotila, že sa k tomu jej večne zopnuté vlasy v cope nehodia a rozpustila si gaštanovohnedé vlasy. Uškrnula sa na seba v zrkadle a pozrela von oknom. Slnko už skoro zapadlo a začínalo sa zmrákať.

Zrazu úplne vypla mozog a len hľadela na strom, ktorý stál neďaleko jej okna. Pocítila niečo zvláštne, začali ju bolieť končeky prstov... otočila pohľad zase do zrkadla a prvýkrát uvidela ako sa jej dúhovka zmenila na jasnozelenú farbu. Prebudila sa v nej moc Zeleného draka. Myslela si, že si bude pripadať cudzia, ale práve naopak... nikdy sa necítila viac seba samou ako v tom momente... No ten pocit ju vydesil, zavrtela hlavou a vykukla z izby.

Na dvore pani Frída práve poučovala Ganniho a Elion sa vedľa nich s chuťou smial. Nejak nechcela rušiť a napadlo ju, že by sa rada znovu pozrela na jazero vedľa svätyne. S vidinou, že ešte uvidí ako sa strácajú posledné lúče slnka v jeho zrkadlovo čistej hladine, sa jej bez povšimnutia podarilo vykĺznuť z domu, aspoň to si myslela.

Vybrala sa za rad domov, ktorý ju delil od jazera, a potom ho uvidela. Na tvári sa jej objavil úsmev, lebo sa nemýlila... ten pohľad stál za to. Z hora sa už ťahala tma ale ešte vykúkali tmavooranžové lúče slnka, ktoré sfarbovali oblaky u korún stromov. Celé sa to k tomu odrážalo i na priezračnej hladine jazera... Zhlboka sa nadýchla čerstvého vzduchu a znovu pocítila tú zvláštnu bolesť v končekoch prstov. Nechápavo sa pozrela na prsty a ako hľadela dole, zdalo sa jej akoby uvidela malé svetielko. Keď zdvihla pohľad, všade uvidela malé žlté svetielka... Po chvíli jej došlo, že vidí ako prúdi energia v steblách trávy, v každučkom kríku i v kmeňoch stromov až po ich listy. Ten pohľad bol tak zvláštne krásny...

V tom jej Ren opatrne položil ruku na plece so slovami: "Čo tu robíš?"
Monika sa ani nezľakla, len v neuverení hľadela ďalej pred seba. "Tvoj svet je úplne iný... vidím ako v stromoch prúdi energia... je to fascinujúce. Aj keď si zatvorím oči," a urobila to, "cítim kde tie stromy stoja, pokiaľ siahajú ich korene... je to úžasné..." Po tom otvorila oči a pozrela na Rena už bez sily Zeleného draka v pohľade.
Ren bol trochu zaskočený jej slovami. Schopnosti Zeleného draka sa v nej rozvíjali rýchlejšie než očakával.
"Mali by sme sa vrátiť, oslava už asi začala, a keď Frída zistí, že si zmizla, nebude nadšená."
Monika mu na to len mlčky prikývla a Ren sa vybral späť k domu. Po chvíli sa otočil, lebo si uvedomil, že Monika ostala stáť na mieste.
"Čo je? Nejdeš?" spýtal sa prekvapene.
"Ešte si mi nepovedal aké správy si dostal o bratovi," odvetila vážne. Renovi sa jej pohľad priam vryl pod kožu, vzdychol, obzrel sa po okolí a znovu k nej pristúpil.
"Brat sa schovával na kraji našich území, na severozápade, u lesa Niú. Síce to bolo na čas bezpečné miesto, lebo k lesu sa neopováži priblížiť ani jeden z dračích rodov. Lenže Houréni tam bežne lovia tvory, z ktorých potom tvoria svoju výzbroj. Museli byť blízko bratovho úkrytu, lebo sa im ho podarilo vystopovať a zabili dvoch strážcov, ktorý s ním boli. Ich hlavy poslali do blízkeho kmeňu ako dôkaz, že ho zajali. Mysleli sme si, že ho zavedú k svojmu kráľovi, ale podľa mladého špeha, ktorý sa za nimi vybral, smerovali na teritórium Ohnivého draka."

Ren sa na chvíľu odmlčal, znovu sa obzrel, či ich niekto nepočúva, a potom pokračoval: "Najprv mi to nedávalo zmysel. Houréni boli po celé generácie našimi pešiakmi... Kvôli ich zvláštnej výzbroji nad nimi totiž mal Zelený drak vždy moc... To, že sa vzbúrili a prerušili ceremóniu predania moci teda nikoho neprekvapilo, ale spolupráca s Ohnivým drakom... no potom mi to došlo. Spomenul som si na tvoju kamarátku Luciu a na Samelinu kliatbu... Tá kliatba je veľmi silná a temná, síce v tvojom svete našťastie nepôsobila tak účinne, ale tu..."
Zase zastal, ale teraz skôr kvôli Monikinmu prestrašenému výrazu tváre. Spomenula si totiž na kliatbu, ktorú jej dali na kamarátku a zhrozila ju predstava, že ju to mohlo zabiť.
"Proste..." začal znova Ren, "...na uvrhnutie tej kliatby je potrebná veľmi mocná čarodejnica a nová dedička moci Ohnivého draka, Iris, takú má k dispozícií. Všetko do seba zapadá. Po celý čas stála v pozadí ona. Musela Hourénom poskytnúť niečo, čomu nemohli odolať a preto prerušili ceremóniu."
"Čo im mohla ponúknuť?"
"To neviem... ale cesta k jej hradu cez pustatinu trvá asi tri dni. Brat nemá veľa času..."
"Tak čo tu ešte robíme? Nemali by sme radšej vyraziť ako ostať na veselici?"
Ren si neisto vzdychol a narovnal sa: "Mám z Hourénových útokov zlý pocit... Malen hovoril, že už zaútočili dvakrát a myslí si, že prídu znovu. Toto pre nich vôbec nie je typické..."
"Hej hrdličky!" ozvalo sa zrazu neďaleko nich.

Monika s Renom sa otočili k hlasu a uvideli ako k nim prichádza Elion s Gannim.
"Čo ste potrebovali súkromie?" rypol do nich Ganni s vycerenými zubami a Monika s Renom od seba priam odskočili.
"Ty jo, Monika, tebe tie šaty pristanú," zatiahol Elion a aj Ganni začal prikyvovať.
Ganni potom pristúpil k Renovi a štuchol do neho: "Ty šibal! Už sa ti nečudujem, že sa ti nechcelo domov z toho druhého sveta. Všetky baby sú tam takéto pekné?"
"Aj krajšie," povedal Ren trochu nepríčetne, ale keď sa zlostne rozšírili Monikine nozdry tak si uvedomil, čo povedal.
Ganni s Elionom sa na neho zhrozene pozreli a čakali, jak zareaguje Monika.
"Tak jasne," odvetila po chvíli ležérnym tónom, pričom jej výraz tváre odzrkadľoval hnev. "Ren vie o čom rozpráva. V mojom svete si predsa vyšiel s Kamilou a ZASIAHOL ju ako nikto iný." Monika pri tých slovách hľadela priamo do Renových očí a dávala mu najavo, že vie ako mu dopadlo jeho veľké rande.
"Ty sa nezdáš!" udrel Ganni Rena do ramena so šibalským úsmevom, lebo on nemohol vedieť ako to Monika myslela a presne tak to chcela. Potrebovala si do Rena za jeho poznámku rypnúť, ale nechcela ho strápniť pred jeho kamarátmi.
"Takže v tom prípade vy dvaja nie ste spolu?" pristúpil Elion bližšie k Monike a ona so zopnutými perami pokrútila hlavou. "V tom prípade, môžem mať prvý tanec?" a vzal ju nežne za ruku, pričom polichotene prikývla.
Ganni ostal stáť vedľa Rena s otvorenými ústami, pričom si Elion odvádzal Moniku na oslavu.
"Tak toto si posral starec," šepol Ganni Renovi a už aj bežal za ostatnými. "Hej! Počkajte! Aj ja chcem tanec!"

Keď dorazili na dvor, veselica už bežala v plnom prúde. Bolo to presne ako pani Frída povedala... hudba, jedlo a zábava. Zišla sa tam skoro celá dedina, akurát na pevnosti museli nejaký muži stáť na stráži.
Elion Moniku ťahal okamžite do tanca. Nemalo to žiadne koordinované pohyby, len veselo skákali do rytmu bubnov. Monika z toho bola najprv trochu zmätená, ale po tom čo jej dal Elion nejaký zvláštny nápoj tak sa uvoľnila a dokázala si to riadne užívať. Dokonca to vyzeralo tak, že si získala i pozornosť viacerých dedinčanov, ktorým sa jej odviazanosť naozaj zapáčila... hlavne vtedy, keď výzdoba z kvetov priam ožila a kvitla okolo nich.

Druhý tanec si uchmatol Ganni a Monika si všimla ako na nich Ren z veľkých vchodových dvier hladí. Mal zvláštny pohľad, ktorý si nedokázala vysvetliť. Po tanci k Monike prišiel ďalší mladý muž, ale tomu sa ospravedlnila, že si potrebuje ísť na chvíľu odpočinúť. Chlapec si z toho nerobil ťažkú hlavu a okamžite ulapil do tanca ďalšiu slečnu.
Monika sa vybrala smerom k Renovi ale bez slova ho obišla a sadla si na schody, ktoré viedli do domu. Ren na ňu chvíľu hľadel z dvier, ale potom si k nej prisadol. Síce v pozadí hrala hlasná hudba a zvuky zábavy doliehali až k nim, ale Monike prišlo, že zavládlo ticho. Cítila červeň na tvári z tancovania a počula ako sa jej srdce rozbúšilo ako o závod.

Čakala na to, či jej Ren niečo povie, ale zrazu ju strašne zabolela hlava a chytila sa za spánok.
"Asi si nemala toľko piť," zamrmlal Ren a Monika sa naštvane postavila.
"Prosím ťa, som mala len jeden pohárik," odsekla mu, ale ako stála, začala sa cítiť zvláštne a potrebovala sa chytiť zábradlia. Ren pohotovo vyskočil, aby ju prípadne zachytil, ale ona zdvihla ruku pred seba, na znak, že netreba.
"Vidíš? Toto pitie nie je ako u vás... nie si na to zvyknutá..."
"To nie je z toho," šepla a pozrela sa smerom k pevnosti. Dostala veľmi zlý pocit, chytila sa za sukňu a okamžite sa rozbehla smerom k pevnosti. Vonku sa niečo dialo... cítila to. Okolo pevnosti sa začala zhromažďovať temná energia. Nevedela čo to je, ale čoraz bližšie bola k hlavnej bráne, tým si bola istejšia. Niekde v polceste ale prestala vládať, tá sukňa ju dosť obmedzovala a ešte k tomu mala v sebe nejaký zvláštny druh alkoholu a musela na chvíľu zastaviť.
"Čo to robíš?" spýtal sa jej Ren, keď ju dobehol, vôbec nebol zadýchaný.
"Niečo sa blíži, za pevnosťou niečo je... Temná sila obklopuje pevnosť," povedala udýchane a Ren okamžite pochopil.
"Houréni," šepol pre seba a bežal ďalej.

Monika sa s pichaním v boku vybrala rýchlo za ním, ale nakedy dobehla k hlavnej bráne, on už bral schody smerom hore k Malenovi, ktorý práve chcel vydať rozkaz k otvoreniu brány.
"Otv..." no nedopovedal to, lebo ho Ren schmatol za plece.
"Ren, čo tu robíš? Nemal si byť na oslave?"
"Čo sa deje Malen?" opýtal sa ho prestrašene Ren a obzeral sa po okolí. Malen najprv nechápal o čo mu ide, ale potom dole uvidel zadychčanú Moniku a spozornel.
"Stráže, pripravte sa!" zavelil a každý sa prekvapene postavil do pozoru.
"Za bránou sú utečenci z neďalekého kmeňa, práve sme ich chceli pustiť dnu," šepol Renovi Malen a ten si až vtedy dole v tme všimol malé dievča, o ktoré sa opieral ranený muž.
"Je to pasca," povedal mu vážne Ren.

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Ami Ami | E-mail | Web | 4. července 2017 v 10:57 | Reagovat

Super, najprv to vyzeralo tak kľudne, ale na konci si to pekne zdramatizovala. :)

2 dinosaurss dinosaurss | Web | 4. července 2017 v 21:09 | Reagovat

No páni, ty ale víš, jak tomu dát, jak se říká "grády"... Parádní část, těším se dál, skončilo to napínavě.. :-)

3 rainorchid rainorchid | Web | 4. července 2017 v 22:45 | Reagovat

[1]:, [2]: No ano, už to nutne potrebovalo nejakú akciu :-D

4 LM LM | E-mail | Web | 6. července 2017 v 18:54 | Reagovat

"Ren vie o čom rozpráva. V mojom svete si predsa vyšiel s Kamilou a ZASIAHOL ju ako nikto iný."

:D :D :D :D :D odpadla som :D

5 rainorchid rainorchid | Web | 6. července 2017 v 19:58 | Reagovat

[4]: :D presne to bol cieľ :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama

Všetky tu uvedené texty i obrázky sú môj výtvor a vzťahujú sa na ne autorské práva.
© rainorchid