Prosím o komentáre, vám poslúžia ako "záložka" (budete vedieť čo ste posledný krát čítali) a ja budem mať spätnú väzbu. Díky :)

DRAČIA PERLA - Labyrint

26. července 2017 v 23:10 | rainorchid |  DRAČIA PERLA
"Ren! Ren! Nechoďte tam! Je to nebezpečné!" ozýval sa za nimi Elionov hlas, ale Ren ho ignoroval. Na tvári sa mu zračilo odhodlanie, ktoré v slabom svetle faklí vyvolávalo v Monike rešpekt. Nemienil sa nechať odradiť od svojho plánu, aj keď vedel, že ich cesta labyrintom nebude jednoduchá.

Ťahal Moniku na koniec chodby, kde prudko zastavil u mreží. Pustil jej zápästie, vzal zo steny najbližšiu fakľu a s vrzgotom otvoril dvere, ktoré odhalili točité schody vedúce do podzemia. Monika sťažka prehltla, ale potom nasledovala Rena, ktorý sa bez váhania vybral dole.

Monika sa jednou rukou pridržiavala steny a opatrne stúpala na kamenné schody nasledujúc Renove svetlo. Po istom čase na moment zastavila, zdvihla pohľad od schodov, aby sa jej prestala krútiť hlava, ale potom rýchlo pokračovala, aby ho nestratila z dohľadu.
Keď schody konečne ubudli, Monike celkom odľahlo a pretrela si oči. Pocítila, že sa ochladilo, položila svoj oranžovo-čierny batoh na posledný schod a začala sa v ňom prehrabávať.
"Čo robíš?" pozrel na ňu prekvapene Ren.
"Posvieť mi sem prosím," odvetila, a keď tak urobil, vytiahla tmavomodrú šusťákovú bundu. Kým si ju dávala, Ren fakľu namieril do chodby pred nimi, ale jej svetlo nedokázalo preťať temnotu. Ešte predtým, než si Monika hodila batoh späť na chrbát, vytiahla z jeho horného vrecka baterku a objavila aj svoje digitálne hodinky. Napadlo jej, že by sa im mohli hodiť na orientáciu a nasadila si ich. Keď rozsvietila display, ukazovali 22:49.
"Už si hotová?" pozrel na ňu Ren a rýchlo si nasadila tašku. Keď sa postavila vedľa Rena, zapla baterku, ktorá okamžite ožiarila chodbu. Ren sa zatváril udivene, ale spokojne. Po tom sa vybrali do hlbín labyrintu.

Čím ďalej postupovali, tým väčší nepokoj Monika pociťovala. Síce steny chodby vyzerali stabilne, ale vzduch bol pomerne riedky a vlhký. K tomu museli dávať pozor na každý krok, lebo zem pokrývalo blato.
"Jak ďaleko je severný kmeň?" spýtala sa nervózne Monika, keď jej prišlo, že z chodby neubúda.
"Podzemím by to malo trvať menej ako na povrchu, ale neviem."
"A jak ďaleko je to na povrchu?"
"Asi deň cesty," odvetil jej pričom na ňu pozrel kútikom oka. Nezatvárila sa nadšene, len mimovoľne začala prikyvovať hlavou, pričom pohľadom sledovala, či na ňu niečo nevyskočí z temnoty.

Prešli veľký kus cesty, kým dorazili k prvému rázcestiu. Ren pri výbere cesty ale vôbec neuvažoval, len plynule pokračovali ďalej. No Moniku jeho rozhodnosť neupokojovala, chodby za nimi pohlcovala temnota, cez ktorú nevidela ani svojimi Dračími očami a znervózňovalo ju, že tu dole nemala ako využiť svoju moc.
"Si v poriadku?" spýtal sa jej Ren a Monika sa prestrašila, keď jeho hlas preťal jej panické myšlienky.
"No jasne," povedala trasúcim hlasom a znovu sa obzrela po okolí. Cítila sa akoby bola v strašidelnom dome, v neustálom napätí, s tým, že toto bolo horšie, lebo tu neboli šípky s nápisom Východ.

V tom došli do časti labyrintu, kde bola akási kruhová sieň so siedmimi možnými cestami.
"Už sme v tretine cesty," usmial sa Ren. Potešilo ho, že sa nestratili a Monike tiež trochu odľahlo. Rozsvietila si hodinky a uvidela čas 01:13. Pozrela za seba na cestu, ktorou prišli a začala počítať, koľko kilometrov asi mohli prejsť. Usúdila, že po sťaženom blatnatom teréne, ktoré ich dosť spomaľovalo mohlo ísť o možno šesť kilometrov.

Keď pomyslela na to, že ich ešte čaká dvakrát toľko, zmocnila sa jej únava. Už takto bola v neustálom napätí, nevedela koľko toho ešte vydrží.
Z vrecka na boku batohu si vytiahla fľašu s vodou a odpila. Ponúkla aj Rena, ktorý vodu s ďakovným prikývnutím prijal. Na to, že si bol vedomí toho, jak dlho môže ich cesta labyrintom trvať, podľa Moniky nebol vôbec pripravený. Na chrbte mal pripevnenú akurát svoju sadu zbraní a ešte vzadu na opasku nejakú malú kapsu, ale to bolo všetko.
Monika ho však nejak ďalej neriešila, mala už i bez toho dosť rušný deň. Ráno bola predsa ešte s kamarátmi v pizzerii a teraz stála niekde hlboko v podzemí v úplne inom svete. Toto fakt nečakala, keď sa ráno zobudila.
"Tadeto," ozval sa Ren a okamžite pokračovali jednou z ciest. Lenže stačilo prejsť pár krokov a už aj zistili, že ide o slepú uličku.
"Tomu nerozumiem," začal mrmlať Ren a skúmal vo svetle fakle stenu oproti, no keď nič nenašiel zmätene sa vrátil do kruhovej sieni, kde sa letmo obzrel.
"Možno som to mal počítať z druhej strany," odvetil a už si to mierili do ďalšieho z podchodov. No po asi dvadsiatich minútach ich cesta zaviedla späť do kruhovej sieni. Ren naštvane dupol a začal si niečo mrmlať popod nos.

Monika sa zatiaľ pomaly prechádzala v miestnosti. V tejto priestrannej sieni sa cítila uvoľnenejšie a začala i trochu nakúkať do jednotlivých podchodov. U jedného sa jej zdalo, že niečo zazrela a zavolala na Rena: "A prečo nevyskúšame proste tie ostatné?" a nečakajúc na Renovu odpoveď pomaly vošla do chodby. Ani nebola ďaleko od vchodu, keď začula ako niečo cvaklo! Ledva sa stihla pozrieť hore, kde sa svetlo jej baterky odrazilo od akéhosi kovu, keď ju Ren schmatol za batoh a odtiahol z cesty.
"Pre toto! Keď vyberieš nesprávnu cestu, narazíš akurát na pasce!" vyhrešil ju. Monika si až vtedy uvedomila, že na mieste kde pred chvíľou stála bola zabodnutá celá rada ostrých hrotov, ktoré spadli zo stropu. V neuverení vytreštila oči a pristúpila bližšie k Renovi, ale ten sa okamžite vybral zase späť do siene.

Monika ho poslušne nasledovala, ale keď zastavil v strede miestnosti a začal zase uvažovať, tak prešla k stene. Najprv sa o ňu len oprela a čakala, čo vymyslí, no potom si dala dole tašku, oprela ju o stenu a z jej spodku vytiahla plášť na batoh, ktorý naň nemotorne natiahla. Následne ho s pokojom na duši hodila obalenou stranou na zem a sadla si na ňu.

Keď pozrela na hodinky, zistila, že už sa skoro hodinu nepohli. Čím dlhšie sedela na svojej taške, tým viac ju začala zmáhať únava. Malo to jednu výhodu, jej strach pomaly ustupoval. No rýchlo ju prestalo baviť hľadieť na nehybného Rena a začala si naťahovať tvár, aby nezaspala. Robila rôzne grimasy, keď zistila, že potrebuje na záchod. Vstala, že si odskočí do slepej uličky, ktorá vyzerala bez pascí.
"Ty si sa nepoučila?" sykol skrz zuby Ren, keď periférne zazrel ako vedľa neho prešla.
Monika zastala a podráždene odsekla: "Potrebujem si odskočiť, snáď na to môžem využiť tú uličku, kde nič nebolo."
Ren sa od nej odvrátil a pokračoval v rozmýšľaní. Monika to vzala tak, že jej to dovolil a šla do slepej uličky.

Po tom čo vykonala potrebu a už si s baterkou v ústach zapínala nohavice, na stene oproti uvidela čosi zelené. Bolo to dosť nízko, predtým si to práve vôbec nevšimla. Vybrala si baterku z úst a podišla bližšie k stene. Čupla si k fľaku a oprášila stenu, čím odhalila zelenou nakreslené oči. Začala stenu prášiť na ďalších miestach, keď odhalila kruhový výrez s piatimi otvormi. Už sa ho chcela dotknúť a otočiť, keď svoju ruku zastavila - po tom, čo sa jej stalo v druhej chodbe, nemienila riskovať.
"Ren?!" zavolala von s chodby a po chvíli k nej podišiel mladík s otráveným výrazom. "Pozri," ukázala na stenu, u ktorej čupela ešte predtým, než stihol niečo podráždene odseknúť.
Ren si k nej čupol a v očiach mu svitla nádej.
"Jak si to našla?" spýtal sa pohľadom skúmajúc kruhový výrez.
"Uvidela som tie zelené oči nad tým," ukázala na kresbu, ale Ren nič nevidel. Pozrel na Moniku, v jej očiach sa zračila moc Zeleného draka.
"Už chápem, vidíš to len ty," zamrmlal, potom si do otvorov strčil prsty a otočil doprava. V tom stena vedľa nich, ktorá bola na konci chodby, sa začala odsúvať. Ren sa usmial a Monika rýchlo vyskočila na nohy.
"Skočím si pre tašku," a už sa hnala do siene.
Keď však posvietila po okolí, nikde svoj batoh nevidela.
"Ren?" zavolala do chodby a mladík sa za ňou po chvíli objavil.
"Presunul si mi niekde batoh?" spýtala sa prestrašene a ďalej baterkou hľadala svoju tašku. Ren sa pohotovo obzrel, akoby očakával nejaký útok, potom schmatol Moniku za zápästie.
"Nie sme samy," šepol a rýchlo ju ťahal späť do chodby, kde otvorili priechod.

Keď prešli na druhú stranu, chodba sa za nimi akoby na povel zatvorila. Monike za rozbúšilo srdce a začala hľadať na stenách, na tejto strane, rovnaké točítko ako na druhej. Lenže nikde nič nebolo, už nebolo cesty späť. A akoby to nestačilo, Renove slová ju rozrušili oveľa viac.
"Jak si to myslel, že nie sme samy?" spýtala sa ho potichu, akoby sa bála, že ju niekto začuje, no Ren jej neodpovedal. Monika sa naštvala. Prišla o batoh s vodou a rôznymi užitočnými vecami, lebo jej zase niečo tajil!

Vyskočila teda na nohy a baterkou mu zasvietila do tváre.
"Ren?! Jak si myslel, že nie sme samy?!"
"Nesvieť mi s tým do očí," bránil sa a Monika sklopila svetlo, no zavládlo akurát ticho.
"Kvôli čomu nechcel Elion, aby sme sem chodili? Čo tu je?!" spýtala sa už skoro hystericky, ale Ren ju odbil.
"Nič, s čím si neporadím," a na to sa vybral rovno po chodbe, akoby nič.
"Na to som sa nepýtala! O čo ti sakra ide?! Tajil si mi, že chceš do labyrintu a teraz toto?! Prečo?! Ja tomu nerozumiem," skočila mu do cesty Monika.
Ren si vzdychol a rozhodol sa priznať farbu: "Neviem čo tu je."
"Ale prosím ťa," zatiahla neveriacky.
"Cestu som zistil predtým, než sme vyrazili. Preto som ti nepovedal, že pôjde o labyrint, lebo som ťa nechcel vystrašiť s tým, že mi cestu zaspieval chlapec, ktorého som odchytil blízko mojej izby."
"Čože?" nechápala Monika.
"V dedine máme takú tradíciu, že sa deťom pred spaním spieva jedna taká... trochu, možno desivá báseň. Jej cieľom je ich udržať v posteli a zároveň má v sebe zakomponovanú únikovú cestu z dediny, pre prípad núdze."
No super. Terorizoval nejaké dieťa u svojej izby, aby mu zaspievalo hororovú uspávanku, ktorá nás uväznila v podzemí, pomyslela si Monika, ale radšej si zahryzla do jazyka, lebo by sa asi neovládla. Ren videl, že jeho slová ledva predýchala a tak pokračoval: "Báseň je o dvoch chlapcoch, ktorý musia ujsť obludám do podzemia. Hovorí o tom, aké pasce využili aby sa striasli oblúd a bezpečne došli do kmeňa na severe. Končí tým, že ich celý čas niekto pozoroval, ale nehovorí už o tom kto, či čo to je. Fakt neviem čo za obludu sa tu môže skrývať, ale poradím si s ňou," dodal hladiac jej upokojujúco do očí.
Monike chvíľu trvalo, kým to celé prehrýzla, ale potom si prekrútila oči a vzdychnúc prikývla, že mu teda verí. Ren tiež prikývol a vybrali sa ďalej. Cesty späť už nebolo.

Monika vedľa Rena kráčala ticho a stále sa mračila. Teraz, bez batohu, jej prišlo, že postupujú o trochu rýchlejšie, ale aj tak ľutovala, že ho nemá.
"Ale vieš... mohol si mi povedať pravdu," zatiahla smutne.
"Nevedel som, ako zareaguješ," odpovedal úprimne.
"A čo by som ti ako povedala? Že nemôžeme ísť labyrintom? Že trvám na tom, aby sme šli na povrchu? Že radšej privediem celú tvoju dedinu do nebezpečenstva lebo sa bojím, že tu strávime večnosť?" Ren na ňu otázne pozrel kútikom oka a Monika pokračovala. "No nebudem ti klamať. Bojím sa toho, že tu strávime večnosť. Cesta za nami sa zatvorila a moje schopnosti sú nám tu k ničomu... už žiadne ďalšie znaky totiž na stene nevidím. Ale tvoju dedinu by som neohrozila."

Zavládlo ticho. Monike bilo srdce od strachu a úzkosti, ale snažila sa tváriť pokojne. Odkedy prešli tajným prechodom ubehla ďalšia hodina. Došli k ďalšiemu rázcestiu, ale tu Ren zastavil, lebo nevedel, ktorou cestou sa vybrať.
"Čo sa stalo?" spýtala sa ho po chvíli unavene Monika.
"Tu nemajú byť tri cesty, len dve," pozrel na ňu nechápavo a to ju prebralo. V hrudi cítila napätie, jej srdce sa zase silne rozbúšilo a zabudla na únavu.
"Čo teraz?" spýtala sa ho zúfalo, a keď Ren uvidel, že už dlho nevydrží na nohách, nemohol otáľať.
"Skúsime to tadeto," vybral náhodne a Monika ho neisto nasledovala.
"Nehovoril si, že nejde si len tak náhodne vybrať?"
"Ano, na nesprávnej ceste budú pasce, musíme si dávať pozor," a vytiahol si jeden z dlhých zahnutých mečov, ktoré mal na chrbte. Tiež ho začala zmáhať únava a trochu sa obával, či by zareagoval včas, kebyže sa neprichystá.

Ren držal v ľavej ruke fakľu a v pravej meč, akoby vedel, že na nich niečo vpredu čaká. Monika sa držala tesne u neho a svojou baterkou zavesenou na zápästí mierila tiež dopredu. Zrazu mala taký veľmi zlý pocit, že sa ňu niekto hľadí... zozadu.
"Ren," vyslovila priškrtene, ale nechápal o čo jej ide.
"Hmm?"
"Ren," povedala znova a v tom tichu začuli ťažký dych. Ren si až vtedy uvedomil, čo chcela a obaja sa naraz zhrozene otočili. To čo uvideli obom vyrazilo dych. Vyzeralo to ako veľký široký deformovaný pes, z ktorého kapalo blato, akoby z neho bolo tvorené. Renova prvá reakcia bola, že hodil svoj meč priamo medzi oči toho zvieraťa. Neminul, ale jeho meč začal pomaly skĺzať skrz tvár tvora až spadla na zem a zviera sa bez problémov znovu zocelilo.

To Ren nečakal! Schmatol Moniku za ruku a okamžite sa s ňou rozbehol na druhú stranu. Chodbou sa ozval rev zvieraťa, ktoré sa za nimi rozbehlo.
Monika cítila ako ju pichlo v srdci, ale nemohla sa poddať tej bolesti, lebo by ich to zviera roztrhalo. Bez toho aby si to uvedomila načrela do moci Zeleného draka a zrazu ona bola tá, ktorá ťahala Rena. Lenže to im nepomohlo, obluda im dýchala skoro na krk a zrazu po nich skočila. Zubami sa zahryzla priamo do Renovej nohy a ten bolestivo vykríkol.

Bol to len okamih, ale keď v nohe ucítil zuby obludy, pustil Monikinu ruku a nechal aby ho obluda strhla k sebe. Monika sa s desom v očiach pozrela na tú desivú scénu. Tvor Rena pevne držal obrovskými čeľusťami a hodil ním do steny.
"Nie!" skríkla Monika a obluda zastala. Zdvihla svoje žlté oči k dievčaťu a vyzeralo to, akoby čakala na ďalší povel. Monika tomu nerozumela. Bola si istá, že toho tvora neovláda, ale predsa z nejakého dôvodu prestal.
"Pusť ho," skúsila navrhnúť psovi, pričom ľavú ruku vystrela pred seba a ukazovala ním upokojujúce gestá. Na jej prekvapenie zviera po chvíli Rena pustilo a sadlo si.
"Čo? Jak si to spravila?" spýtal sa jej Ren, pričom vykašlal krv. Keď zviera začulo jeho hlas, začalo vrčať.
"Neviem, ale nepokúšaj ho," špela mu Monika a veľmi opatrne k Renovi podišla. Chcela mu pomôcť vstať, keď sa za ňou ozval naštvaný mužský hlas.
"Baltazar! Čo to stváraš?! To ich chceš pustiť?!"

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 dinosaurss dinosaurss | Web | 27. července 2017 v 0:30 | Reagovat

Namáhavá to cesta, rozhodně nic příjemného.. Muselo se tam docela blbě dýchat.. Chudák Ren, snad to nebude nic vážného.. Zajímalo by mě, jak to, že jej Monika jakoby ovládla.. Velmi dobré pokračování!!

2 rainorchid rainorchid | Web | 27. července 2017 v 0:48 | Reagovat

[1]: To, prečo ju poslúchal prezradím už v budúcej časti ;-)

3 LM LM | E-mail | Web | 29. července 2017 v 22:07 | Reagovat

Zaujímavá časť, čakala som tam dole všeličo, ale pekelného psa tvoreného blatom veru nie :D
Neviem sa dočkať kto je ten chlapík, no mám tušenie, prečo môže  ovládať toho ňucháča ;)

4 rainorchid rainorchid | Web | 29. července 2017 v 23:00 | Reagovat

[3]: :D Á, ty máš tušenie... tak to si buď čítala pozorne, alebo len hádaš :D. Schválne, som zvedavá, či sa budúci týždeň objaví v tvojom komentári či si sa trafila! :D

5 LM LM | E-mail | Web | 29. července 2017 v 23:05 | Reagovat

[4]: Tak to som aj ja zvedavá :D :D: D

6 Ami Ami | E-mail | Web | 1. srpna 2017 v 16:32 | Reagovat

Jeeej zvieratko. :D Bojím sa trochu, kto bude jeho majiteľ. O.o xD

7 dinosaurss dinosaurss | Web | 2. srpna 2017 v 23:48 | Reagovat

Sakra, zapomněl jsem, že pokračování až v pátek. :-( Tak hold musím počkat. :-D

8 rainorchid rainorchid | Web | 3. srpna 2017 v 0:04 | Reagovat

[7]: Nie nezabudol si, tú správu som tam aktualizovala len dneska - prepáč :-( Pokračovanie malo totiž byť dnes ale nejak som sa sekla po prvom odstavci - síce viem čo tam chcem napísať ale proste tie slová dať dokopy nejak nešlo - možno to teplo :-( Ale v piatok to tu bude! ;-)

9 Sayuri Sayuri | Web | 9. srpna 2017 v 18:04 | Reagovat

O_O dobreee, tak toto bola pecka fakt! ja hned idem na pokračko, takto to nepredýcham

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama

Všetky tu uvedené texty i obrázky sú môj výtvor a vzťahujú sa na ne autorské práva.
© rainorchid