Prosím o komentáre, vám poslúžia ako "záložka" (budete vedieť čo ste posledný krát čítali) a ja budem mať spätnú väzbu. Díky :)
© rainorchid

DRAČIA PERLA - V lese Niú

Včera v 23:59 | rainorchid |  DRAČIA PERLA
Monika sa s ťažkým srdcom vybrala k ošetrovni, kde na ňu už čakal Ren. Opieral sa o stĺp budovy s rukami prekríženými na hrudi, pričom na chrbte sa mu leskli jeho pripevnené zbrane. Hľadel do prázdna, úplne ho pohltili spomienky, z ktorých ho vytrhla až Monika.
"Môžeme ísť," povedala potichu.
Ren na to len mlčky prikývol a vykročili na cestu vedúcu z dediny.

***

Tma už sadla, keď zišli z cesty na voľnú stráň a Monike sa naskytol pohľad na štyri z piatich mesiacov tohto sveta. Boli presne ako jej ich Leo opísal, dve na jednej a dve na druhej strane oblohy - ako oči.
Monikou prebehli zimomriavky a striasla sa pri pomyslení, že ju sledujú.
"Je ti zima?" pozrel na ňu kútikom oka Ren.
"Nie, len mi napadol príbeh o Samen a Gomen. Desí ma predstava, že by ma sledovali z oblohy."
Ren sa uškrnul: "Mala by si sa radšej obávať toho, čo ťa môže sledovať tu dole na zemi."
Monika sa zhrozene obzrela po okolí a pribehla bližšie k nemu. "To si spravil naschvál! Teraz budem totálne paranoidná!" šepla, pričom očami premeriavala okolie.

Pobavila ho a zrazu si uvedomil, že sa usmieva. Cítil sa pri nej zvláštne uvoľnene, dokonca na moment zabudol na svoje trápenie. Nevedel prečo, ale takto na neho pôsobila už v jej svete, keď býval u nich.
Nezvykli sa veľmi rozprávať, nebol čas. V škole ju nemohol rušiť, lebo by mu odhryzla hlavu. Na tréningoch sa bavili len o tom, čo a ako má správne robiť. No a po večeroch sa zvykla učiť. Nechápal prečo sa tak trýzni.
Často ju ale sledoval. Fascinoval ho totiž jej sústredný výraz tváre pri učení. Bola schopná si nad knihy sadnúť, i keď jej už nezostala žiadna energia a akurát nad nimi zaspala.
Najprv to nechápal a krútil nad tým hlavou. Ale časom si uvedomil, že je to pre ňu dôležité, a keď zaspala u stola, tak ju preniesol aspoň do postele. Nepoznal ju síce dlho, ale za ten čas si na ňu zvykol a páčila sa mu jej blízkosť.

Monika si všimla jeho zasnený pohľad a pozrela do zeme.
"Je mi ľúto, čo sa stalo Nove. Možno, kebyže sa k nej dostanem skôr, tak…"
"Nie. Nič by si nevedela urobiť. Jediná, kto proti nemu mohla bojovať, bola ona a bez svojej zbrane, toho nebola schopná."
"Ale ako je možné, že vycítila svoju zbraň v severnej dedine, keď tam nič nebolo?"
"Možno to bol trik zo strany Ghysena," odhadoval Ren a Monika na neho prekvapene zdvihla pohľad. "Nie je vylúčené, že jej zbraň naozaj vzal on a takto ju chcel vylákať."
"Prečo obetovala život pre čepeľ?" spýtala sa zamyslene Monika, pričom si vystrašene uvedomila, že to povedala nahlas. Pozrela na Rena a rýchlo sa začala ospravedlňovať: "Prepáč, nechcela som začať rýpať. Poznal si ju a ja tu začnem toto… prepáč."

Ren len nepríčetne prikývol. To ticho, ktoré nastalo, ho ale trýznilo.
"Rinkovia sú kríženci medzi rôznymi druhmi z lesa Niú a ich sila je práve preto nevyspytateľná. Hneď po tom, ako prejavia svoje schopnosti, sú poslaní na výcvik Strážcu. Tam im vyrobia zbraň, ktorá im pomôže plne kontrolovať svoje schopnosti. Stane sa neoddeliteľnou súčasťou ich bytia, dokonca si s ňou vytvoria psychické spojenie… Keď teda Nova prišla o svoju čepeľ, bolo to akoby stratila časť svojej duše."
Monika len s pootvorenými ústami hľadela na Rena. Jeho vysvetlenie ju fascinovalo, ale viac ju prekvapilo, že rozprával sám od seba. Akoby mu to pomáhalo.
"A Novu si poznal z toho výcviku Strážcu?" skúsila sa ho opatrne spýtať. Nevedela totiž, či toto už nie je citlivá téma. Ale Ren sa len usmial, keď si na ich stretnutie spomenul.
"Ano. Ako si videla, Nova je… teda, bola dosť vysoká. Keď som sa s ňou prvýkrát stretol, tak som jej čiahal len po prsia, pričom nebola o toľko staršia ako ja. Mojou zručnosťou v boji som jej tiež nestačil, jej schopnosti sa totiž prejavili už asi po dvadsiatich splnoch… Čo môže byť v tvojom svete tak,… v šiestich rokoch. Vyrastala teda v podstate priamov Gaa a bola fakt dobrá."
"Tak sa volá to miesto, kde cvičia Strážci?"
"Ano."
"A kedy ste sa spoznali?"
"Ja som tam šiel tak v... šestnástich. Nova už mala skoro výcvik za sebou a mala sa stať najmladšou veliteľkou Strážcov lesa Niú. Mala dosť navrch," usmial sa so povzdychnutím. "Ale mala i prečo. Bola úžasná so svojou zbraňou. Nikto sa jej neodvážil oponovať, len ja som bol taký hlúpy," dodal pobavene.
"Vytrela s tebou podlahu?" spýtala sa Monika, keď sa stratil vo svojich spomienkach.
"To je slabý výraz," a začal sa smiať.

Monika videla na jeho tvári i trpký smútok, ktorý jej trhal srdce.
"Ako ste sa potom stali priatelia?"
"Priatelia? To neviem, či sme boli," a poškrabal sa na hlave. "Skôr by som povedal, že ma začala tolerovať a ja som sa prestal vyťahovať. No bola prvá, ktorá ma začala akceptovať, čím sa mi pobyt v Gaa výrazne zjednodušil." V tom zastavil a jeho výraz zvážnel: "Buď ostražitá, les Niú je veľmi nebezpečný. Pôjdeme len síce na jeho kraji, ale Houréni tu tiež radi lovia."

Monika nasucho prehltla a nasledovala ho do lesa. Cez koruny stromov vnikal mesačný svit, ktorý les dokonale osvetľoval. Napriek tomu Monika pociťovala jeho temnotu a mala zimomriavky po celom tele. Po chvíli si uvedomila zvláštnu vôňu a cítila, akoby sa o jej prsty obtierala energia, ktorá bola vo vzduchu.
V tom v sebe vyvolala moc Zeleného draka, aby ňou mohla vidieť skutočnú tvár lesa, ale strašne ju zabolela hlava a z nosa jej začala tiecť krv. Rýchlo sa chytila za nos a s pohľadom upretým do zeme povedala: "Sakra, čo to?"
Ren sa k nej vtedy otočil a okamžite k nej pristúpil. Ľavú ruku si položil na jej plece a druhou rukou zatlačil na jej čelo, čím ju donútil pozrieť hore.
Keď uvidel jej jasnozelený pohľad, zhrozene na ňu začal kričať: "Prečo si vyvolala moc draka? Ihneď s tým prestaň!"

Videl, ako si privrela oči v snahe silu potlačiť, ale keď ich znovu otvorila, stále svietili jasnozelenou farbou. Renovi sa na tvári zračil strach, aký ešte nikdy nevidela. Do hlavy jej trieštila bolesť a krv neprestával tiecť.
"Poď!" zavelil Ren, chytil ju za plecia a rýchlo ju vyviedol z lesa smerom, ktorým prišli. Našťastie neboli ďaleko od kraja a Monike akoby na povel odľahlo.
"Teraz to skús," povedal jej a bez problémov potlačila moc draka. "Ukáž," prikázal a Monika dala ruku od nosa, čím mu nechala priestor, aby si jej bradu zdvihol k sebe.

Hľadela na neho svojim odtieňom zelených očí a ťažko pritom dýchala. Renovi zjavne odľahlo a na moment ostal hľadieť do jej očí. Udivilo ho, ako sa o ňu bál.
Kebyže Monika nie je celá od krvi, tak by si jeho pohľad vysvetlila správe, ale takto, tomu nevenovala vôbec pozornosť. Len od neho opatrne odtiahla hlavu a vytiahla si z boku tašky papierové vreckovky.
"Čo to bolo? Ako to, že som nevedela potlačiť silu Zeleného draka, kým sme boli v lese?" spýtala sa celá nesvoja, pričom stála chrbtom k nemu a utierala si nos.
"To bolo kvôli lesu. Takto je zabezpečený proti dračím potomkom. Ak by niektorí z nich použil svoju silu v lese, popraskali by mu cievy v nose a vykrvácal by," povedal vecne a jeho tvár sprísnela.
Uvedomil si totiž, že mu na Monike až príliš začalo záležať. Vedel, že tieto pocity vyplávali na povrch len kvôli Novinej smrti. Cítil sa zraniteľný a to si nemohol dovoliť. Určite nie v lese Niú!
"Prečo si to spravila?!" ziapol po nej zrazu a Monika sa priam preľakla.
"Čo? Ja neviem. Len som sa chcela pozrieť na les, ja…" začala habkať.
"Už to nerob! Za žiadnych okolností nemôžeš použiť silu Zeleného draka kým sme v lese!"
"Ale toto si mi predtým nepovedal! Odkiaľ som to mala vedieť?"
"Používaš ju príliš často na to, že si s ňou nechcela mať nič spoločné," precedil skrz zuby Ren.
"A nemala som ju náhodou rozvíjať?! Pre tvojho brata?! A čo teraz na mňa vyskakuješ?! Čo ti je?!"
Ren sa na to narovnal a z vrchu na ňu pozrel.
"Za žiadnych okolností ju nepouži kým sme v lese," zopakoval. "Mŕtva mi budeš nanič," a vybral sa späť do lesa.

V Monike to priam vrelo. Vôbec nevedela, čo zrazu spôsobilo tú rýchlu zmenu nálady.
Čo sa mu sakra stalo?! Doteraz bol taký… iný. Rýchlo sa spamätal z Novinej smrti, pomyslela si a nafúkane kráčala za Renom.

***

Boli na ceste už niekoľko hodín a Monike začalo kručať v bruchu. Keď to Ren počul, spomenul si na svoj sľub, že jej urobí večeru. Kútikom oka pozrel do jej naštvanej tváre a vzdychol si. Ani nebol nahnevaný na ňu, prečo na ňu kričal?

Keď našiel vhodné miesto na tábor, bez slova zastavil a Monika do neho vrazila.
"Čo máš teraz za problém?" vyštekla na neho.
"Utáboríme sa, zostaň tu," a s tým odišiel. Monika za ním ostala hľadieť s otvorenými ústami, že ju tam len tak nechal. Začala si šomrať veci, ktoré na ňu predtým kričal a zhodila na zem svoj batoh, na ktorý si potom sadala.
...používaš ju nejak často. Ty vole, fakt? A teraz ma tu nechá. Niet divu, že tú silu potrebujem, však ma tu niečo roztrhá. Ale zaujíma ho to? Nie... v tom začula šuchot a prestala sa ksichtiť. Z kríku pred ňou sa vynoril Ren s niečím napichnutým na dýku.
"Večera," povedal, ale Monika sa na neho pozrela trochu pochybovačne.

Ren rozložil malý ohienok, ale keďže stromy z lesa Niú nechceli veľmi horieť, zhasínalo mu to. Monika sa nad ním zľutovala, predsalen jej chcel urobiť večeru a tak do plameňov nastriekala trochu dezinfekčného gélu na ruky, v ktorom bol alkohol. Plameň okamžite chytil a Ren jej na ňom upiekol to zvieratko.

Keď jej ho podal, nemala srdce doňho zahryznúť. Pripomínal jej totiž veľkú veveričku.
"Už to neucíti," robil si z nej srandu Ren. "Čo? Snáď nechceš?" a ťahal ju od nej.
"Počkaj," zastavila ho. Vydýchla a Ren jej teda utrhol stehno. Keď jej ho takto podal, s úškrnom si ho vzala.
"To je…" začala šťastne Monika, ale nemienila Rena nadmerne chváliť po tom, ako na ňu vyletel. "No, je to jedlé," a nahodila pokerface, ale až prekvapivo rýchlo to zjedla. Ren do nej ale nechcel rýpať a dal jej i tie ostatné končatiny.

Po tom ako sa najedli, pozbierali sa a vyrazili znovu na cestu. Ren nechcel ostávať dlho na jednom mieste a už vôbec nie vtedy, ak tam založili oheň. Mohol k nim totiž rýchlo priviesť nechcenú spoločnosť.

Boli už dosť ďaleko od ich pôvodného táborového miesta, keď naň narazila skupinka Hourénov. Veľmi sa im tú noc v love nedarilo a tak, keď objavili vyhasnutý oheň, potešili sa. Podľa stôp vedeli, že ide o dvoch ľudí. Síce u stôp Monikiných tenisiek, si neboli istí tým vzorom, ale rozhodli sa ich nasledovať.

***

Už bola hlboká noc a Moniku začala zmáhať únava, keď sa rozhodli urobiť ďalšiu zastávku u malej bystrinky. Celkom sa potešila a naplnila vodou svoju fľašu.

Ren bol ale dosť napätý, i keď sa im cestou podarilo úspešne vyhnúť nebezpečnej pasúcej sa zvery. Išlo o kopytníkov bez srsti, s akoby vyvrátenou kožou. Mali neuveriteľne dlhé tlamy so špicatými tesákmi, pričom mali obrovské parohy.

Monika si spokojne vliezla do spacáku pri brehu bystriny.
"Ale nemôžeme dlho zostať," upozornil ju Ren.
"Dobre, stačia mi dve hoďky," prikyvovala Monika s už zatvorenými očami. Keď však pocítila Renov neustály pohľad, otvorila oči a posadila sa. "Dobre, tak ja si nastavím budík. Môže byť?" a začala stláčať tlačítká na svojich digitálnych hodinkách.
Ren sa posadil na neďaleký kameň a očami premeriaval okolie.
"Ty nebudeš spať?" spýtala sa ho, keď sa znovu zababušila.
"Budem hliadkovať. Ty už spi, aby sme mohli ísť," zašomral a Monika sa otočila na druhú stranu.

Pravú ruku s hodinkami si strčila pod hlavu a predtým než zaspala, tak hľadela na ornamenty na náramku od Tomena na druhej ruke. Zaspala s myšlienkou na malého Baiho, ktorý ju cvičil v jej svete…

***

Na tvári pocítila dotyk a unavene otvorila oči. Nad sebou uvidela Rena, ktorý jej ukazoval, aby bola potichu.
"Houréni. Vystopovali nás. Musíme rýchlo zmiznúť. Všetko tu nechaj, len by nás to spomalovalo. Poď!" a už ju ťahal do lesa.
Monika cítila srdce v krku. Posledný krát, keď si pre nich prišli Houréni, tak Ren skoro umrel a jediné, čo ich zachránilo, bola sila Zeleného draka, ktorú teraz nemohla použiť.

Prvá časť.Predošlá časť. Pokračovanie bude v sobotu 30.9.

Ak chceš byť upozornení na nové články, hneď jak sa zverejnia, sleduj môj facebook alebo twitter
 

Kam dál

Reklama

Všetky tu uvedené texty i obrázky sú môj výtvor a vzťahujú sa na ne autorské práva.
© rainorchid